mar 192006
 

Milí bratia a sestry,
Neviem, či ste boli niekedy na operácii alebo aspoň v celkovej anestézii z nejakého dôvodu. Ak áno, veľmi dobre viete, že keď sa človek preberie, nemôže hneď prijímať potravu a nemôže ani piť, hoci práve vtedy by sa mu žiadalo piť najviac. Je to veľmi ťažké, pretože anestézia alebo „uspatie“ je dosť veľká záťaž pre organizmus, človek sa cíti veľmi malátne a zle, nieto ešte intenzívny pocit smädu. A vynikajúco padne, keď vám niekto aspoň gázou navlhčí pery. V takejto situácii si veľmi dobre uvedomíme hodnotu vody.

Hodnota vody je naozaj veľmi veľká. Izraeliti ju tiež vysoko ocenili pri svojom putovaní púšťou. Báli sa, že neprežijú. Keď nemali vody, začali reptať voči Mojžišovi, že ich chce na púšti zahubiť.

Aj samotný Mojžiš tam vtedy zapochyboval a kvôli tomu potom nemohol vstúpiť do zasľúbenej zeme. Keď už človek nemá vody, je na tom veľmi zle. Našťastie tam však zasiahol Boh a spôsobil, že voda vytryskla tam, kde by ju nik nebol čakal – zo skaly. Dal im vodu a vtedy im dodal aj nových síl, chuť žiť a putovať ďalej. Starý zákon sa však dočkal svojho naplnenia aj v tomto. Keď prišiel Pán Ježiš na svet, ponúkol vodu, ktorá môže uhasiť aj smäd duchovný. Tento prechod od hmoty k duchovnu, od telesného k duchovnému badať na stretnutí so Samaritánkou. Pán Ježiš, unavený z cesty a smädný, sa usadil pri studni. Vzápätí poprosí o vodu ženu, ktorá práve prišla k studni. Počas ich rozhovoru sa však úlohy vymieňajú: smädný ponúka nápoj, prosiaci sa stáva darcom a tá, na ktorú sa obrátil s prosbou, sa stáva prosiacou. Od tejto chvíle prevláda v rozhovore dopyt po vode ako po „Božom dare“ a zvlášť po darcovi tohto daru. A že tá žena našla skutočne prameň živej vody, to vieme aj z toho, že veľmi veľa ľudí z dediny uverilo slovám, ktoré hlásal Ježiš.

Jeho slovo zostáva živým aj teraz. Je nevyčerpateľným zdrojom poznania. Dá sa skúmať a bádať a vždy objavovať nové a nové posolstvá, ktoré sú v ňom ukryté. Zaoberať sa Božím slovom, teda Sv. písmom, znamená neprestajne hľadať pravý prameň živej vody, ktorý nikdy nevyschne. Je určené pre každého, kto má oň záujem. Svedčí o tom fakt, že žena bola: 1. Samaritánka, členka zaznávanej zmiešanej rasy; 2. mala zlú povesť a po 3. bola na verejnom mieste. Žiadny Žid by sa nebol zhováral s takouto osobou za týchto okolností. Ježiš však áno. Nebral ohľad na tie skutočnosti, ponúkol a ponuka bola prijatá…

V mnohých veršoch Starého zákona sa túžba po Bohu prirovnáva k smädu po vode, napr. v 42. žalme: „Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom, kedyže už prídem k nemu a uzriem Božiu tvár?“ Čiastočne sa táto túžba človeka spĺňa, keď prichádzame k stolu Pánovho slova a chleba – keď pristupujeme k sv. prijímaniua študujeme Sv. písmo. Všímajme si túto potrebu našej duše. Nepociťujeme ju tak naliehavo ako telesný hlad a smäd. A predsa je veľmi dôležité uvedomovať si ju a aspoň čiastočne ju uspokojiť. Naplnená bude až vo večnosti, v spoločenstve Darcu živej vody.

Píše sa, že Michelangelo raz povedal jednej grófke: „Mám 86 rokov a dúfam, že ma Boh čoskoro k sebe povolá.“ Grófka sa ho pýta: „Ste azda unavený životom?“ „Nie, som hladný po živote, lebo život po živote pokračuje.“

Túžme aj my po pravom živote, nachádzajme prameň živej vody, nachádzajme Krista už tu na zemi v jeho slove a sviatostiach, aby sme ho mohli nájsť v živote po živote. Amen.