sep 282017
 

Diskusia, dialógy, debata… Na jednej strane slová aktuálne, dôležité, potrebné. Na strane druhej  – kde a ako sa debatuje a diskutuje. Každý si myslí, že má pravdu a povie ju a už nepotrebuje počúvať. Diskusia v náboženských otázkach? Máme pred ňou niekedy dosť veľký strach. V každom prípade je to škoda, pretože Kristus sa diskusie nebál. Niekedy k nej priamo pozýval. Ako napríklad aj v evanjeliu 26. nedele: Obrátil sa na veľkňazov a starších ľudu a položil im diskusnú otázku: Čo poviete na toto?  A potom im rozpovedal podobenstvo. Započúvajme sa do jeho slov:

Ježiš povedal veľkňazom a starším ľudu: „Čo poviete na toto? Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: ‚Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!‘ Ale on odpovedal: Nechce sa mi.‘ No potom to oľutoval a šiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: ‚Idem, pane!‘ Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil otcovu vôľu?“ Odpovedali: „Ten prvý.“ Ježiš im povedal: „Veru, hovorím vám: Mýtnici a neviestky vás predchádzajú do Božieho kráľovstva. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu.“

          Dobre je uvedomiť si, že Ježiš Kristus je v Jeruzaleme a blížia sa dni jeho odchodu z tohto sveta. Aj preto tieto podobenstvá (O dvoch synoch, o zlých vinohradníkoch…) nazývame jeruzalemské. A dobre je uvedomiť si, že Ježiš Kristus aj cez tieto podobenstvá rieši vzťah vyvoleného národa k nemu samému. Ježiš Kristus hovorí o neprijatí zo strany židovského národa. Ku svojím prišiel a vlastní ho neprijali. Avšak chcel by som našu úvahu posunúť skôr do oblasti duchovnej, osobnej, do oblasti dejín spásy našej vlastnej duše. Ako sme počuli otec prichádza k svojim synom a volá ich pracovať do vinice. Nehovorí do mojej vinice, lebo sú to synovia, nie nájomníci. Avšak oni sa takými akoby necítili. Všimnime si otca ako oslovuje svojich synov. Je v tom nádherná až nežnosť: Syn môj, choď dnes pracovať do vinice…

V čom je problém oboch synov? Na oslovenie Syn môj, jeden odpovedá: Nechce sa mi… Druhý: Idem, pane…  V prvom prípade ostáva bez oslovenia. V druhom prípade to znie krásne, vznešene, ale úplne zle. Otec ti hovorí: Syn môj, a ty mu odpovedáš: Pane. Keď mi môj otec povie syn môj, nemal by som mu povedať pane, ale otče môj.  Čo sa stalo? Neprijal si synovstvo, nechceš byť syn, chceš byť nádenník, otrok, sluha? Ale otrok nezostáva v dome navždy, iba syn. Vidíme, že tu niečo nehrá.

Boh sa nám zjavuje ako Otec a my ho máme stále radšej za Pána. V tomto môže byť problém, že nakoniec neideme pracovať do vinice. Špecialita nás kresťanov je, že my neveríme v Boha, ale veríme v Boha Otca… Vieme to prijať? Vieme sa tešiť z toho, že sme synovia a dcéry? Mnohí radšej vidia v Bohu stále Pána a nechcú v ňom vidieť Otca. No potom – ak som ja stále sluha, alebo otrok – vinica nie je moja a treba ma do nej posielať, aby som robil. Synovi, skutočnému synovi, by otec nemusel hovoriť, aby šiel do vinice, šiel by aj sám, veď keď je otcova, je aj moja…

Idem, pane, mi tak trochu pripomína i záver našich liturgických zhromaždení. Iďte v mene Božom a my ideme. Ale ideme do vinice, alebo tým končí naše žitie viery. Po každej sv. omši by sme mali byť tí, ktorí idú do vinice – tou je svet okolo nás. Chodíme tam pracovať?

Správna odpoveď je odpoveď napríklad dona Titusa Zemana. Idem, Otče, a šiel a urobil nie iba to, čo mu bolo nariadené, ale rád prekračoval ľudské hranice, hranice, ktoré sme si my ľudia porobili. Bol to človek, ktorý vo svojej láske prekračoval hranice. Nečakal na príkazy, ale uvažoval sám ako ďalej. Pretože bol synom, nie nádenníkom, nie otrokom… Pretože Boha považoval za Otca… Preto bola vinica aj jeho a nebolo ho treba naháňať, aby pracoval…