dec 082017
 

Opäť tu máme advent, začali sme nový liturgický rok. Každoročne sa to opakuje. Pripomíname si v advente udalosti, ktoré predchádzali narodeniu Ježiša Krista, respektíve jeho verejnému vystúpeniu, potom na Vianoce si pripomenieme jeho narodenie a všetko vyvrcholí na Veľkú noc v znovusprítomnení jeho smrti a zmŕtvychvstania. Zdá sa, že sa stále točíme v kruhu, neustále dokola. Tento cyklus však by sa nemal podobať kruhu, ale skôr špirále. Keď sa neustále vraciame k tým istým udalostiam, malo by to byť neustálym prenikaním hlbšie a intenzívnejšie do tajomstva, poprípade ak chceme, stále vyššie a bližšie k Bohu. Aj dnešné naše stretnutie je jedinečnou príležitosťou k tomu.

Keď sa budúci kazatelia učia umeniu dobrej homílie, je im prízvukované, akú dôležitú úlohu zohráva dobre vydarený začiatok kázne. Nestačí len „nejako začať“. Má to byť pútavý úvod. Klasik slovenskej homiletiky profesor Vrablec používal rád prirovnanie: Úvod do kázne je ako nabrať ľudí do autobusu. Keď ich tam už máte, zaveziete ich, kam budete chcieť. Ak to premeškáte, možno ich už neskôr nezachytíte.

Zrejme to vedeli aj autori evanjelií, lebo každý z nich si dal veľmi záležať na tom, ako svoje evanjelium uvedie, hoci každý originálnym spôsobom. Počuli sme dnes, ako svoj spis začína evanjelista Marek.

Jeho evanjelium je najstaršie, bolo napísané pravdepodobne už v roku 68 v Ríme. On sám ešte ako mladík zažil Ježiša osobne, v dome jeho rodičov sa apoštoli schádzali, on sám potom strávil život sprevádzaním apoštolov na ich cestách. Apoštoli sa postupne vytrácali, zomreli aj Peter a Pavol. Kresťania druhej a tretej generácie už Ježiša nezažili a túžili mať jeho slová a skutky zapísané. Tak Marek vyhovuje ich prosbám a píše dielo, ktoré on sám nazval evanjeliom, teda radostnou, dobrou, či peknou správou.

Počuli sme: „Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho syna.“ Aj iná kniha Svätého písma začína slovom začiatok, a síce úplne prvá kniha, Genezis, kde čítame: „Na počiatku stvoril Boh nebo a zem…“ Takto bol uvedený počiatok sveta, Marek tak uvádza počiatok nového sveta, ktorého sme súčasťou.

„Evanjelia Ježiša, Krista, Božieho syna.“ V tomto vyjadrení  je vystihnutá celá podstata zjavenia. Vidíme to aj v členení Evanjelia, ktoré okrem tohto úvodu má ešte dva vrcholy:

  • Vo vyznaní Petra, ktorý vedený Duchom Svätým vyznáva v odpovedi na Ježišovu otázku, za koho pokladajú syna človeka: „Ty si Mesiáš.“
  • A napokon vo vyznaní pohanského stotníka pod krížom: „Tento človek bol naozaj Boží syn.“

Ďalej Marek hneď pokračuje vystúpením Ježišovho predchodcu Jána Krstiteľa, ktorého predstavuje ako toho, ktorý naplnil proroctvo proroka Izaiáša. O čo v tomto proroctve išlo?

Izaiášovo proroctvo je rozdelené na tri časti. Prvé sa odohráva pred Babylonským zajatím, druhé je počas neho a tretie sa viaže na čas po jeho skončení. Náš text sa viaže na slová takzvaného druhého Izaiáša. Izraelský ľud je už štyridsať rokov v Babylonskom zajatí. Už nemajú nádej, že by to mohlo byť niekedy inak a zmierujú sa s osudom života vo vyhnanstve. Prispôsobujú sa, nesnívajú… Tu vystupuje prorok, potešuje Boží ľud a dáva mu nádej. Boh sám príde a zachráni vás. A to nečakaným spôsobom. Medzi Babylonom a Izraelom ležala veľká arabská púšť, ktorá bola pre vtedajších ľudí neprekonateľná. Ak by chceli odísť, išli by po existujúcej obchodnej ceste, ktorá tvorí trojuholník a smeruje na severozápad, až potom sa stočí na juh. A prorok sľubuje, že záchranca príde priamo, púšťou. Ľudsky nemožné, zrealizovateľné naozaj len Bohom. Človek mu však má pripraviť cestu…

Tejto úlohy hlasu volajúceho na púšti sa ujíma Ján Krstiteľ. Boh príde, ako záchranca, treba mu pripraviť cestu.

Naša kresťanská viera je úžasne jednoduchá, vo svojej realizácii však nesmierne zložitá. Nie však pre náročnosť morálnych požiadaviek, kladených na človeka, ale v tom, že sa od nás žiada zladiť zdanlivo nezladiteľné. A tu je jeden príklad takejto požiadavky. Boh prichádza ako záchranca. Spásu si nemožno zaslúžiť, nemožno ju kúpiť, treba ju prijať ako nezaslúžený dar z Božej lásky. Avšak od človeka sa očakáva práve príprava tohto príchodu, odstránenie prekážok, „vyplnenie dolín a zníženie kopcov“. Prijať  ako dar, zároveň však pracovať… Zlúčenie nezlučiteľného, paradox…

Podľa Jána prostriedkom tejto prípravy bol krst na odpustenie hriechov vyjadrujúci vnútorné obrátenie. Ľudia za ním prichádzali k Jordánu. Krst mal v sebe hlbokú viacdimenzionálnu symboliku. Niektoré z týchto symbolov sú nám jasné. Voda umýva, treba sa obmyť z vnútornej špinu, ktorou sme si znečistili naše duše. Ponorenie a vynorenie symbolizujú smrť a znovunarodenie. Ale pre Izraelitov to malo ešte jeden geografický význam. Jordán tvoril hranicu medzi krajinou pohanou a zasľúbenou zemou slobody. Spomeňte si, Mojžiš, ktorý ľud vyviedol z Egypta k sľúbenej slobode ich doviedol práve po rieku Jordán. A tak najhlbšia symbolika krstu bola práve táto. Ľud si mal uvedomiť, že nie je slobodný. Mal vyjsť zo zasľúbenej krajiny opäť von a znovu sprevádzaný Jánom Krstiteľom prebrodiac Jordán znovu vojsť do krajiny slobody.

A čo si z tohto posolstva zoberieme my? Aj my by sme si mali uvedomiť vlastnú neslobodu, v ktorej často nevedome žijeme. A zmierili sme sa s tým. Dokonca sme tam často i zdanlivo spokojní. Veľmi aktuálna situácia: Všimnime si vývoj, že čím sa našej krajine darí ekonomicky lepšie, tým máme prázdnejšie kostoly. Odrazu ľudia nepotrebujú Boha, majú iné istoty, inú náplň existencie. Zaujímavé bolo pozorovanie viacerých kňazov, že keď pred niekoľkými rokmi vypukla ekonomická kríza, začalo nám odrazu pribúdať ľudí v kostole. Dnes po kríze je trend opäť opačný…

Človek je súčasťou prírody. Ale okrem prírody má človek ešte aj to, čo nazývame kultúrou, alebo civilizáciou. Myslím tým žitie v spoločenstve, spoločenské štruktúry, delenie úloh, spolupráca… jednoducho civilizácia. A čím je civilizácia vyspelejšia, tým viac sa človek vzďaľuje od prírody, a ak sa to nezvládne, môže samotná (inak dobrá) civilizácia zničiť prírodu, či človeka.

Čosi podobné máme aj vo svete našich vzťahov, ktoré sú pre nás podstatné a určujúce, veď človek je spoločenský tvor. Máme však techniku, ktorá nám môže a má dopomáhať k osobnému rozvoju a budovaniu vzťahov. Keď to však nezvládneme, môže nás technika doviesť k vzájomnému odlúčeniu. Prestávame sa potrebovať a vzájomné kontakty ochabujú. Na zábavu a poučenie máme televíziu, rádio, proti pocitu samoty máme internet so sociálnymi sieťami, kde si nachádzame ilúziu priateľstva… Ak to nezvládneme, skončíme ako osamelí, zdeformovaní ľudia.

A podobne ak nezvládneme civilizáciu s jej prudkým pokrokom, skončíme ako ľudia bez Boha, žijúci v ilúzii, že ho nepotrebujú. A tak treba vyjsť von, naspäť k Jordánu a cestou pokánia opäť vstúpiť do živého vzťahu s Absolútnom, ktorý dá nášmu životu pravý zmysel a náplň.

Ježišových súčasníkov k tomu viedol prorok Ján Krstiteľ.

Aj my potrebujeme prorokov, ľudí mimoriadnych, napojených na Boha. Žijú mimo spoločnosti, aby spoločnosť privádzali späť na správny smer. Ján bol, môžeme tak povedať, čudák. Ale bolo to potrebné. Bol výnimkou, potvrdzujúcou pravidlo. Myslím, že pre kresťanský život je „normálnosť“ potrebná. Kresťania nemajú mať vlastnú kultúru, vlastný jazyk, nemajú žiť v getách. To je sektárske,možno príjemné, ale cudzie Kristovmu duchu, ktorý sa ako ozajstný Boh sal ozajstným človekom. My máme žiť v kultúre, ktorá nás obklopuje a nechať prenikať evanjeliom.

Aby sme však na našu „normálnosť“ nezabúdali, potrebujeme „nie normálnych“ ľudí, autentických prorokov.

Cirkev napríklad stále veľmi zdôrazňuje hodnotu manželstva a rodiny. Predsa však trvá na celibáte kňazov, ktorí majú byť akýmsi výkričníkom, výnimkou, potvrdzujúcou a utvrdzujúcou pravidlo.

Jeden kolega spomínal, ako navštívil jeden prísny mníšsky kláštor. Jeden starý múdry mních mu povedal: My mnísi sme vlastne pre svet nepotrební, nevyrábame, nerozvíjame spoločnosť ekonomicky. A predsa nás svet potrebuje, lebo mu poukazujeme na Boha a vyššie hodnoty.

Osvietenecký svet to nechápal a Jozef druhý zrušil mníšske kláštory ako nepotrebné. Ponechal len svetských kňazov a pastoračne aktívne rehole, ktoré mali byť šíriteľmi osvety a pokroku. A ukázalo sa, že to nebolo správne.

Proroci sú potrební. A o to silnejší je ich hlas, čím ich je menej.

Čítal som o jednom čínskom zberateľovi starožitností. Získal štyri veľmi vzácne, ojedinelé poštové známky. Tri z nich roztrhal, pričom však hodnotu tej jedinej zmnohonásobil.

Čo si teda z nášho dnešného evanjelia odnesieme? Dávajme si pozor, či žijeme naozaj slobodní v „zasľúbenej krajine“, či nie sme len v púšti, v nejakej ilúzii slobody, ktorú sme si sami vytvorili, v ktorej vlastne nepotrebujeme ani človeka, ani Boha. A keď stretneme proroka, ktorého si z času na čas Pán povolá, buďme zaň vďační a počúvajme jeho hlas volajúci našou púšťou: „Pripravte cestu Pánovi.“