aug 222015
 

Veľakrát berieme slobodu ako samozrejmosť. A asi preto je aj tak málo rozumieme. Kedysi sa nám zdalo, že to bude jednoduché žiť v slobode. Kedysi myslím osobne – keď sme ako deti snívali o tom, že až raz budeme dospelí, už nám nikto nebude rozkazovať a budeme si robiť to, čo budeme chcieť. Kedysi myslím aj spoločensky, keď sme sa v roku 1989 vymanili spod komunistickej diktatúry a naivne sme si mysleli, že o pár rokov si budeme žiť ako v druhom Švajčiarsku. A kedysi myslím aj nábožensky, keď sme si mysleli, že k životu viery sa dá niekoho priviesť nasilu. Život naokolo nás však usvedčuje, že to nie je také jednoduché. Aj sloboda môže vytvoriť priestor, aby sme sa ako ľudia stali na všeličom alebo všelikom závislí.

Už v prvom dnešnom nedeľnom čítaní vidíme Jozueho, ako na sklonku svojho života, obitý skúsenosťami z celoživotného povolania vodcu, ľuďom nerozkazuje, že majú veriť v Boha a slúžiť mu. Ale vo svojom hovorenom testamente im ukazuje, že vzťah s Bohom je vždy otázkou slobodnej voľby, osobného rozhodnutia. Rozhodnutia, ktoré sa nedá urobiť raz navždy. Naopak, pravá sloboda (a v tej býva Boh) nás mnohokrát vyzve preveriť naše rozhodnutie komu patríme. A vždy nám ponechá aj možnosti, ktoré nie sú správne. Jozue úprimne ukazuje Božiemu ľudu: áno, stále sa dá vrátiť k bohom našich predkov v Mezopotámii. Alebo slúžiť bohom Amorejčanov, v ktorých krajine bývate. Ale zároveň deklaruje aj svoje rozhodnutie a rozhodnutie svojho domu: „No ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ Spoločensky by sme to mohli prirovnať aj k tomuto: Sloboda je možnosťou stále sa vracať k bohom, ktorým slúžili naši predkovia – pred revolúciou. Alebo slúžiť bohom tých, v ktorých „krajine“(demokracii) teraz bývame. Ale sloboda je aj možnosťou pre každého z nás deklarovať, že ja a môj dom, my chceme slúžiť živému Bohu. Slúžiť tomu, ktorý sa zjavil a zjavuje ako náš Otec. Slúžiť tomu, ktorý z lásky k nám poslal svojho Syna, aby nás vykúpil tým, že zomrel za nás na kríži a potom vstal z mŕtvych. Slúžiť tomu, ktorý sa kvôli nám stal nielen človekom, ale aj chlebom, aby sme ho ako pokrm mohli prijímať a tak z neho žiť. A nechať sa ním pretvárať do tajomstva Kristovo telo, v ktorom sú všetci ľudia navzájom bratmi a sestrami. Slúžiť tomu, ktorý k nám prichádza ako Duch – Oživovateľ, aby nás učil mnohé nové veci a ukázal nám, ako hrôzou je hriech, čo je to vlastne spravodlivosť a v čom je súd.

To, čo na Ježišovi obdivujem, a rád by som sa to od neho stále učil, je veľkorysosť slobody, ktorú dáva svojim učeníkom aj v tých najprincipiálnejších bodoch ich vzťahu. V dnešnom čítaní z evanjelia sv. Jána, na záver svojej reči po tom, čo mnohí jeho učeníci odišli a viac s ním nechodili, Ježiš povedal dvanástim: „Aj vy chcete odísť?“ Pozval ich do slobody. A ďakujem rybárovi Šimonovi, ktorý sa neskôr volal Peter, za jeho vyznanie: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží, Svätý.“ Krásne; ale nie definitívne. Týmto vyznaním neprestal Petrov zápas o jeho slobodu slúžiť Kristovi, ani zápas prvej cirkvi.

Preto chcem na záver pripomenúť Petrovu skúsenosť zo slobodou slúžiť Bohu, o ktorej čítame v Skutkoch apoštolov v 10 kapitole. Keď Peter bojuje sám so sebou a s „bohmi“ na ktorých je závislý o to, či má prijať pozvanie pohanského stotníka Kornélia a vstúpiť do jeho domu. Chcem pripomenúť Božiu intervenciu, ktorá jemu a verím, že aj nám pomáha dorastať do slobody všade tam, kde to ešte sami nedokážeme. A vždy žasnem nad tým ako sa Boh, v priestore slobody ktorý mu ponúkame, dokáže prejavovať neopakovateľným, prekvapivým a nepredvídateľným spôsobom. Sám som sa podobne ako Peter cítil naposledy na tohtoročnom Campfeste, kde jeden zo stanov, v ktorých prebiehal program festivalu niesol názov: Rómsky dom. Keď som do neho vstúpil, cítil som sa ako Peter v Kornéliovom dome v momente keď Boh si „dovolil“ prerušiť jeho „kázeň“ a vylial svojho Ducha na pohanov v dome bez toho, žeby čakal na to, kedy ich Peter najprv pokrstí… Áno, v rámci môjho veľmi obmedzeného osobného porozumenia tomu, čo to znamená žiť v Duchu, som si jasne uvedomoval: v týchto mojich bratoch a sestrách, s ktorými ako s menšinou sa tak veľmi boríme v spoločnosti už desaťročia, a na obidvoch stranách sme vystavali množstvo barikád spoza ktorých na seba útočíme a obhadzujeme sa všeličím, práve v nich pôsobí ten istý Duch. Boží Duch, ktorý vychádza z Otca i Syna. A stále žasnem, ako práve tento Duch, ktorý zjednocuje búral mnohé bariéry, ktoré bránia v slobode v tejto oblasti v mnohých z nás. Určite je za tým veľa slobody organizátorov nechať tomu priestor a veľmi veľa slobody tých, ktorí do oblasti rómskeho sveta tohto Ducha prinášajú a nechávajú mu slobodu konať.

Áno, Boh koná v slobode. A sloboda sa môže tvoriť tam, kde sa mu snažíme slobodne slúžiť.

Prosím Ťa, Bože, ktorý si Bohom slobody, daj nám milosť slúžiť Ti: nielen vtedy, keď sa nám to páči, ale aj vtedy, keď sa nám všeličo nepáči.