nov 012015
 

Počul si o trojčlennom delení spoločenstva veriacich na Cirkev putujúcu, trpiacu a oslávenú? Akú Cirkev si povolaný žiť ty?

Kresťanovi, ktorý sa snaží svoju vieru žiť, nepripadá toto delenie cudzo. Písmo, liturgické texty a každodenný život v spoločenstve veriacich ho stále vedú k tomu, že je pútnik spolu s ďalšími pútnikmi, že kráča s Božím ľudom, ktorý smeruje k prisľúbeniu.  Pochopenie seba a ostatných ľudí ako spoločenských je tu samozrejmosťou, ktorá ide ďalej ako dovidí oko každodennej skúsenosti. Prijíma ako súčasť svojho života ľudí, ktorých už na zemi nemôžem bežne stretnúť a predsa som s nimi spojený spomienkami. Na ľudí, ktorých život sme tu zdieľali a spoločné putovanie na zemi bolo prerušené ich smrťou, si spomíname zajtrajšou spomienkou na zosnulých. Veríme, že sú stále na ceste k Bohu, len už v inej situácii ako my. Súčasťou nášho presvedčenia je aj to, že sa potrebujú očistiť, aby mohli vstúpiť do blízkosti svätého Boha. Preto ich označujeme za trpiacu Cirkev, lebo za podstatné považujeme utrpenie, ktoré ich premieňa a pripravuje na prebývanie v Božom kráľovstve. To, čo veríme, že pre nich môžeme urobiť je, že k ich stretnutiu s Vykupiteľom chceme prispieť láskou prejavenou v modlitbe za nich.

A možno niekedy očakávame podobnú pomoc v našom pozemskom utrpení od tých, ktorých priraďujeme k oslávenej Cirkvi a najčastejšie ich nazývame svätými. Ich sviatok dnes slávime. Možno s presvedčením, že sú nám príliš vzdialení, lebo sú už nebi. A to sa nám zdá ďaleko od nášho sveta ešte vo vývoji a asi aj od sveta trpiacich.

Ale v spisoch, čo nám ostali po ľuďoch dnes už vyhlásených za svätých, nájdeme skôr iné presvedčenie. Oni mali istotu, že budú ďalej prežívať spoločenstvo s ľuďmi na tejto zemi. Sv. Terézia z Lisieux skryla svoju starosť o nás „pozemšťanov“ do záplavy lupeňov ruží a sv. Pio z Pietrelciny už na zemi Bohu „predpisoval“, kde bude stáť, aby dobre videl na všetky svoje duchovné ovečky. Krátko povedané, pozemské presvedčenie tých, ktorých Cirkev za svätých vyhlásila, bolo také, že si všetci stále pomáhame na ceste, ktorá je naším spoločným putovaním. Preto sv. Pavol vo svojom liste oslovuje veriacich ako povolaných svätých. Preto Ježiš učí o blahoslavenstvách, v ktorých opisuje, čím prechádzajú a čo sa učia jeho učeníci pri putovaní na tejto zemi. Zároveň tak vyhlásil, že prísľuby blahoslavenstiev môžeš niekedy dopredu ochutnať a vnímať chuť víťazstva, ktoré je pre teba pripravené. Tí čo sú vyhlásení za svätých, sú svedkami dôveryhodnosti tohto Božieho prísľubu.

Je to totiž nie len jedno jediné podstatné povolanie všetkých ľudí, a to povolanie k svätosti. Je to aj jedna veľká skutočnosť jednej stále putujúcej Cirkvi, v ktorej si pomáhame a žijeme a tak sa posväcujeme. Aj ty v nej máš nie len svoje prednostné miesto, či už v jej časti putujúcej, trpiacej alebo oslávenej, ale aj spoločný cieľ. Oprať a zbieliť si spolu s ostatnými svoje rúcho, aby sme pred Baránkom mohli volať na jeho slávu. Už dnes to pozemským spôsobom, spojení s Cirkvou trpiacou a oslávenou môžeme v Eucharistii urobiť. Dnes môžeš Cirkev povolanú k svätosti žiť aj ty.