jún 152017
 

Bolo to pred 770 rokmi, keď v roku 1247, biskup Róbert v Liege, v Belgicku, zaviedol na žiadosť cisterciátskej mníšky Juliany sviatok „Božieho Tela“. Po dvadsiatich rokoch pápež Urban IV. rozšíril jeho slávenie na celú Cirkev. Liturgiu hodín, ako aj pieseň „Chváľ Sione Spasiteľa“, ktorá je dnešnou sekvenciou, zložil sv. Tomáš Akvinský. O niekoľko rokov pápež Kliment V. nariadil aby sa sviatok slávil vo štvrtok po Trojičnej nedeli. Teda dnes.

Už vyše 700 rokov sa s ním v rámci cirkevného kalendára nepohlo. Myslím, že aj preto, lebo naozaj „zapasoval“. Nielen preto, že v tomto čase máme dostatok kvetov na procesiu s oltárikmi (tá sa mimochodom realizuje od 14. storočia). Máme tu aj dva dôležitejšie dôvody:

  1. Eucharistické spoločenstvo i celé slávenie sa deje v Duchu Svätom. Veď ako píše apoštol Pavol, „nik nemôže povedať, že Ježiš je Pán, ak nie v Duchu Svätom. V ňom aj hovoríme slová premenenia a dvíhame Kristovo Telo a Krv k poklone. Pričom pred samotnou premenou chleba na Kristovo Telo a vína na jeho Krv vždy prosíme o prítomnosť Ducha Svätého. Okrem slov to robí kňaz i klasickým úkonom „vkladania rúk“.
  2. Od Turíc máme Cezročné obdobie, v ktorom Pána Ježiša ponímame na prvom mieste ako Učiteľa. No a tak vystupuje aj voči Eucharistii, Sviatosti Oltárnej. Môžeme to sledovať i na dnešnej bohoslužbe slova.

Vyučovací proces má totiž svoje fázy, postupnosť. Niektoré veci sa musia absolvovať skôr, iné na nich stavajú. Ak sa nenaučíme čítať, nemôžeme sa učiť literatúru. Ak nevieme spočítať, odčítať, deliť a násobiť, nemôžeme pochopiť zložitejšie matematické vzorce, integrácie, či derivácie. Pričom každá nová získaná vedomosť väčšinou ešte aj otvára dvere k ďalším možnostiam.

Dnešné evanjelium bol úryvok z Ježišovej Eucharistickej reči, ktorú predniesol v Kafarnaumskej synagóge. Zachytáva nám ju evanjelista sv. Ján vo svojej 6. kapitole. Ježiš ako správny učiteľ stavia na niečom, čo už poslucháči dobre poznali. Na manne, ktorou sa živili Židia na púšti. Mojžiš v dnešnom prvom čítaní zdôraznil, že to bolo niečo výnimočné, čo „nepoznali tvoji otcovia“. Ježiš poslucháčom povedal, že teraz prichádza nový „chlieb z neba“, ktorý je tiež prekvapením. Bude iný, než poznali ich otcovia i oni. Jednak v tom, aký bude, že to bude jeho telo a jednak svojim účinkom. O tom bol záver dnešného úryvku.

Celá Ježišova reč mi trochu pripomenula známu rubriku Rádia Slovensko „Vieme čo jeme“. Moderátorka Barbara Štubňová ju robí s odborníkom na zdravú výživu, MUDr. Igorom Bukovským. V ostatných dňoch si zobrali na mušku cukry, najmä ovocné. Doktor jasne povedal, že ani hroznový, ani agávový, ani zemiakový nie je zdravý. Najväčšie výhrady mal ku koncentrovanej fruktóze, teda ovocnému cukru. Nepovedal presne v čom, v akých výrobkoch, ale odhalil problém, jadro. Kvôli čomu nie.

Keď hovoríme o Eucharistii, Sviatosti Oltárnej, je nám zrejmé, kvôli čomu Áno. O tom bola Ježišova reč. Kvôli večnému životu, zjednoteniu s Bohom. Ani On však nehovorí ešte konkrétne, ako bude tento chlieb z neba vyzerať, ako budeme jeho Telo a Krv konzumovať. To „Učiteľ a Pán“, ako sa znovu predstavuje pri Poslednej večeri, ukázal až tam. Keď nad chlebom vyslovil – toto je moje telo a nad vínom – toto je moja krv. A odporúčal: „Toto robte na moju pamiatku!“ Učeníci následne v Duchu Svätom pochopili a hneď od prvých dní po Turíciach zhromažďovali veriacich na „lámanie chleba“.

Škola však neskončila. Učenie o Eucharistii sa tiahne aj celými dejinami Cirkvi. Najmä v dvoch rovinách – dogmatickej a liturgickej.

Prvá sa zameriava na otázku ako je Boh prítomný v kúsku chleba. Jeden z vrcholov mala v stredoveku, za čias spomínaného Tomáša Akvinského. Pred tromi rokmi som hovoril, že vychádzal z aristotelovskej filozofie. Došiel k záveru, že znaky (latinsky akcidenty) chleba a vína sa nemenia. Váha (hmotnosť), tvar, chuť, farba… ostávajú také isté, ako predtým. Ale podstata (latinsky substancia), to čo robí chlieb chlebom, sa mení na Kristovo Telo a Krv. Podstatu však nevidíme. Preto ani zmena obyčajného chleba na Eucharistický nie je navonok viditeľná. Túto teóriu „transsubstanciácie“, zmeny podstaty, prepodstatnenia, prijali celé generácie kresťanov.

Osobne sa mi páči i obraz slovenskej katechétky, ktorá mimochodom roky pracovala v rámci ilegálnych štúdií bratov piaristov, Márie Muráňovej z Kremnice, známej pod pseudonymom Viktoria Montana. Hovorila o zmene hodnoty pohľadnice podľa toho, kto nám ju poslal. Z tohto jednoduchého obrázku za pár centov sa totiž môže stať vzácna pamiatka na niekoho blízkeho, milovaného. Rád to parafrázujem na športový dres: Na majstrovstvá sveta v hokeji prišlo veľa mužstiev so svojimi dresmi, národnými. Ale len jeden z nich, švédsky, sa stal majstrovský. Aj keď sa na ňom navonok nič nezmení, stále je o troch korunách, má po majstrovstvách úplne inú hodnotu. Je to dres majstrovský, dres svetového šampióna! A to už je o niečom inom…

Druhá, liturgická škola hľadá, ako najlepšie prežívať, sláviť Eucharistiu. V rámci nej napríklad už v druhom storočí v Ríme začali používať zlatý kalich a obetnú misu. Od 7. storočia sprevádzal liturgiu spev, ktorý neskôr dostal názov gregoriánsky chorál. Tridentský koncil v 16. storočí zjednotil latinskú liturgiu a dôraz dal najmä na obetný charakter svätej omše – proti protestantom. II. Vatikánsky pred 50 rokmi položil dôraz na spoločenstvo. Upustili sme od klerikálneho vodcovského prístupu a otočili oltár tvárou k ľudu. Eucharistia vzniká uprostred spoločenstva veriacich.

Verím, že obidve roviny učenia Cirkvi pôjdu ešte ďalej, veď Eucharistia, Sviatosť Oltárna bude stále aktuálna. Bola, je a bude, veď je to živý Boh medzi nami.

Teda, aspoň dúfam, že to tak chápeme. Na druhej strane som ten vývoj a školy spomenul preto, že aj každý jeden z nás sa vo svojom poznaní a chápaní Sviatosti Oltárnej vyvíja. Aspoň by sme sa mali vyvíjať, rásť, dozrievať. Aby sme raz mohli prežiť plnosť Božej prítomnosti na nebeskej liturgii.