mar 252016
 

AI:   „Miško, choď vyniesť smeti!“ „Prečo ja? Prečo nie Tereza? Stále všetko musím len ja… “ Poznáte to, nie? Klasická odpoveď Vašich detí. Ale nielen. Podobne sa pýtame na pracovisku, keď sa nám zdá, že šéf neprimerane nakladá práve nám. Alebo doma, keď manželský partner kladie vinu len na nás.

Čo však vtedy, keď nikto iný nemôže, alebo nedokáže… Keď nikto okrem nás, mňa, na to proste nemá predpoklad?! „Tak nech to ostane tak, ako to je! Ja to proste robiť nebudem! A už vôbec nie za iných! Že oni nemôžu, že sa im nedá, že… Proste nie!“ Takto nedávno odpovedala istá dcéra svojej staručkej matke.

KE:   Mohol niekto iný, ako Boží Syn vykúpiť ľudstvo? Nie! Bola to len jeho úloha. S ňou sa narodil, presnejšie kvôli nej sa stal človekom. Ona ho priviedla až sem, na kríž.

Pekne sa to povie, ale ktovie, ako to prežíval? Nemyslíte, že sa tiež mohol búriť, odmietať tento údel, prežívať krízu? Veď keby všetko bolo bezproblémové, tak by nebol úplný človek. A ani by to nebolo utrpenie.

Autor Listu Hebrejom to dnes povedal jasne: „bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.“ Ba že „Kristus v dňoch svojho pozemského života si silným výkrikom a so slzami prednášal prosby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti“. Pravdepodobne mal na mysli Ježišov zápas v Getsemanskej záhrade, ktorý ho doviedol až ku krvavému potu. Ono to však asi nebolo len o jednom zápase.

DI:   Pamätáte sa, ako váhal, ba doslova nechcel urobiť svoje prvé znamenie, zázrak? Ako svojej matke Márii v Káne na poznámku, že nemajú vína odpovedal: „Čo mňa a teba do toho, žena? Ešte neprišla moja hodina!“ Vedel, že týmto skutkom, odhalením toho, že nie je obyčajný človek, sa priblíži k tomu, keď ako Bohočlovek smrťou na kríži zaplatí svojim životom za hriechy ľudí. K  Hodine jeho vykupiteľského diela, ku krížu.

Myslím, že aj jeho predpovede utrpenia neboli len konštatovaním, alebo povzbudením učeníkov, že on vie, že to má  v rukách. Pravdepodobne odrážali jeho vnútorný zápas. Tak ako aj jeho nočné modlitby. Pričom celý tento zápas vyvrcholil pod Getsemanskými olivami.

„Prečo? Prečo ja? Prečo takto? Bolo treba robiť celý ten plán, prísľuby a predpovede prorokov? Musím kráčať podľa Tvojej predlohy Otče? Nemôžem byť sám sebou? Musím prijať tento osud? Túto bolesť, toto opovrhnutie?“

PAR:   List Hebrejom pokračuje: „A bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť.“ Ako vyslyšaný? Veď sa tomu nevyhol!

Myslím, že išlo o pochopenie a najmä silu, s ktorou to zvládol. S ktorou podľa Jána vyšiel naproti tým, ktorí ho mali zajať a oni popadali na zem.

I preto list pokračuje: „A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú.“

Zdá sa, že tu sme pri ďalšom rozmere milosrdenstva v zmysle zníženia srdca. Včera sme hovorili, že sa stal našim pokrmom. Dal sa nám k dispozícii v kúsku chleba a vína. Dnes vidíme zníženie v prijatí plánu svojho života. Nie slepého osudu. Božieho plánu! V absolútnom podriadení svojej vôle vôli Otca. „Nie ako ja chcem, ale ako Ty.“ Pričom toto slovo, ktoré odznelo v Gestsemanskej záhrade bolo vrcholom neustáleho prijímania Božieho plánu, podriaďovania sa jeho vôli.

Začalo to už v puberte, keď túto vôľu hľadal. Chcel byť tam, kde ide o jeho Otca, v Jeruzalemskom chráme. Napokon však chápe, že v tomto čase sa Božia vôľa prejavuje cez vôľu rodičov. A tak sa s nimi vrátil do Nazareta a bol im poslušný. (Lk 2,51) Takto môžeme chápať i presťahovanie do Kafarnauma: „aby sa splnilo, čo povedal prorok Izaiáš.“ (Mt 4,13-14) A pokračovalo to mnohými ďalšími vecami až po smrť na kríži. On sám o tom po vzkriesení hovorí Emauzským učeníkom, že mali uveriť všetko, čo hovorili proroci, že mal Mesiáš toto všetko vytrpieť. (Lk 24,25-26) Pričom najčastejšie túto skutočnosť spomína Matúšovo evanjelium, ktoré je plné odkazov: „toto sa stalo, aby sa splnilo.“ Môžeme to však povedať aj takto: „Toto Ježiš urobil, aby splnil. Aj v tomto, ako všetkom ostatnom, prijal plán svojho života.“

MY:   A to nebolo ľahké! Len si spomeňme, ako ťažko prijímame vôľu iného človeka. Veď celý ľudský život je o presadzovaní seba, svojej vôle. Od dieťaťa, ktoré plače kým mu neurobíte po vôli. Cez teenagera, ktorý presadzuje svoje trucovaním a silnými rečami. A v manželstve je tiež väčšina hádok o tom, kto má pravdu, podľa koho to budeme robiť. Až do staroby, kedy by sme chceli usmerňovať svoje dospelé deti… A to nehovorím o škole a zamestnaní…

A prijatie Božej vôle? Ako často ju odmietame v jeho prikázaniach. Všetky hriechy sú vlastne o tom. A v krížoch, nešťastiach, chorobách? Aké je naše zmýšľanie, naša otázka? Prečo ja? Veď toľkí iní…

Je to proste obrovský zápas. Ale práve toto je cesta k ľudskej zrelosti a dokonalosti. Ježiš nám ju ukazuje celým životom a najmä Krížovou cestou, keď mnohokrát padá a vstáva. Lebo chce byť poslušný až na smrť na kríži.

Prežívame Svätý rok milosrdenstva, v ktorom si znovu a znovu uvedomujeme, že máme byť milosrdní ako Otec. Znížiť svoje srdce. Dnes nám toto zníženie ukazuje cez osud svojho Syna. A pozýva nás podobne znížiť svoje srdce, prijať Jeho vôľu, jeho plán s našim životom.

ADE:   Myslím, že o konkrétnostiach už hovoriť netreba. Ani predostierať príklad, veď príbeh umučenia, pašie, ktoré sme počuli, sú najlepšou motiváciou, príkladom lásky hodnej nasledovania. Amen.

12899723_179929982397961_771675864_n