apr 052015
 

My, Slováci, sme vraj v Európe považovaní za čudácky národ pre naše Veľkonočné zvyky. Ľuďom na našom kontinente je ťažko chápať, keď na veľkonočný pondelok ženy šibeme prútom, alebo oblievame vodou, či ešte niečím iným. Asi to považujú za akési barbarské, teda nekultúrne.

Mňa v našich sídliskových pomeroch osemdesiatych rokov učili polievať ženy neškodným množstvom vody, prípadne voňavkou. Ale to sa už celkom vytratila pôvodná symbolika celého zvyku. Stával sa v niektorých prípadoch Ozaj, koľkí z Európanov, ktorí sa nad ním pozastavovali, sa vôbec pokúsili mu porozumieť? Ale vlastne prečo by sme mali očakávať pochopenie pre nás od iných obyvateľov Európy pre vec, pre ktorú už ani my veľa pochopenia nemáme a vlastne jej nerozumieme?

Veľkonočný zvyk sa premenil na dôvod návštevy v rodine, alebo medzi známymi, pre chlapcov sa niekedy stal dobrým spôsobom ako prísť k nejakým peniazom, možno je niekedy potešením pre ženy, na ktoré si niekto známy spomenie a venuje im tak pozornosť. Toto nám už celkom stačí na uchovávanie tohto veľkonočného zvyku? A to, že sme s tým spokojní my, musí stačiť pre spokojnosť iných, ktorí sa s našimi zvykmi zoznamujú?

Nakoniec majú Európania pravdu, ak nás v tomto našom správaní považujú za barbarov. Je to skutočne barbarstvo, prezentovať pred inými ľuďmi vonkajší obal, keď ste už vyhodili obsah. Veľkonočné polievanie vodou a šibanie prútom, malo pripomenúť odmietanie svedectva žien, ktoré podľa evanjelií prvé prišli s radostnou zvesťou o Ježišovom Vzkriesení. Za túto najdôležitejšiu správu ľudských dejín dostali nie iba výsmech, ale aj trest. A táto ich situácia mala byť sprítomnená našimi ľudovými zvykmi. Ženy boli vytrvalé vo svedectve o pravde a udomácnený zvyk mal byť poctou hrdinstvu žien, ktorým bola pravda o Ježišovi prednejšia ako utrpenie. Či to bola najlepšia forma, možno diskutovať. Ale v čase udomácnenia sa zvyku, keď sa na slovenskej dedine vzťahy chlapcov a dievčat rozvíjali takýmito spôsobmi, bol záujem chlapcov pre dievča príležitosťou pozorovať prípadných nápadníkov a teda dobrá správa pre nádej na výber budúceho ženícha.

Dnes sa možno viacerým Európanom a nie iba z dôvodu takýchto zvykov môžeme javiť ako nekultúrni barbari. To však nie je najvážnejší problém, ak som odmietnutia hodný barbar v očiach iných. Mňa bude skôr trápiť to, ak vyprázdnime svoj spôsob a zmysel života i svoje hodnoty a hoci budeme stále navonok nosiť nálepku kresťanskej krajiny, no vnútri už nebudeme rozumieť radostnej zvesti Evanjelia a nebudeme pripravení pre neho aj trpieť. Keby som vedel, že nedať sa vyprázdniť zo zmyslu života, ktorý mi priniesol Ježiš, mi pomôže polievanie vodou a šibanie prútikom, neváhal by som zvyk prijať. Byť verný hlboko spoznanej a precítenej pravde, ako boli ženy prichádzajúce od Ježišovho hrobu, na to treba niečo viac; ale dostať sa k tomu v našej dobe je možno niekedy spojené aj s výzvou ostať čudákom, alebo nanovo pochopiť dávno zabudnutý zmysle toho, čo robím zo zvyku… pochopiť to podstatné o mojom ľudskom  živote mi za povesť čudáka stojí.