nov 082016
 

V biblickej Knihe žalmov, v tejto Duchom svätým inšpirovanej modlitebnej knihe, nájdeme aj takúto prosbu: „Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť života.“ Krásna modlitba. Keď moja stará mama po mozgovej porážke stratila schopnosť orientácie v čase, zažili sme s ňou veľa úsmevných, ale i smutných momentov. Dokázať „rátať svoje dni“, teda správne vnímanie času, je naozaj cestou k životnej múdrosti. Nielen ľudia po mozgovej porážke zažívajú tragiku straty tejto schopnosti, ale aj mnohí tí, ktorí žijú v minulosti (či už v idealizovanej, alebo oplakávanej), alebo žijú v snoch o nereálnej budúcnosti, alebo bez perspektívy do budúcnosti…

Lekciou v škole „rátania dní nášho života“ môže byť pre nás i evanjelium dnešnej nedele. Patrí k žánru „apokalyptickej literatúry“ a tak ho treba aj chápať.

Celý príbeh začína tým, ako niektorí hovoria Ježišovi o Jeruzalemskom chráme, aký je veľkolepý, ako je jedinečne vyzdobený… Ježiš na to odpovedá predpoveďou skazy tohto chrámu… Ako sa im to asi počúvalo? Zrejme mu ani neverili. Jeruzalemský chrám bol tak veľký, že im pripadal nezničiteľný. Len si predstavte, bol taký veľký, že by sa doň pohodlne zmestili všetky tri veľké egyptské pyramídy. A hoci ho staval bezbožný kráľ Herodes, predsa bol domom Božím a snáď si on sám uchráni to, čo je jeho… A tu ktosi predpovedá zbúranie tohto chrámu… Nepredstaviteľné! A predsa sa to stalo – v roku 70 po Kristovi a postaralo sa o to rímske vojsko.

My ľudia máme tiež svoje nenabúrateľné predstavy, veci, ktorých zmenu či stratu si nevieme, alebo ani nechceme predstaviť. Moja generácia a starší odo mňa sme si nevedeli predstaviť, že by komunistický režim mohol niekedy padnúť, a predsa sa tak stalo… Nevieme si predstaviť, že by sme zrazu nemali mier… a predsa pokoj je tak krehký, že zaň treba denne ďakovať ako za vzácny dar. Nepredstaviteľné je pripustiť si tragédiu, že by sme ochoreli, či zomreli, či zrazu prišli o niektoré vzťahy… a predsa tá hrozba je tak reálna a blízka.

Pán Ježiš hovoril svojim súčasníkom o tragédiách, ktoré mali zažiť. A keď v nich vzbudil zvedavosť a začali sa zaujímať, kedy sa to stane a aké bude znamenie, že sa to už blíži, nechal túto ich zvedavosť neuspokojenou a upriamil ich pozornosť na prítomnosť. Nepotrebujú vedieť, čo príde. Ani kedy to nastane. Ani sa nepotrebujú neužitočne pripravovať na obranu, žiť v strachu… Treba byť Boží. Už teraz. A to nás pripraví na budúcnosť, akákoľvek už bude: „Ja vám dám výrečnosť aj múdrosť…“ a „ani vlas z hlavy sa vám nestratí“.

Prítomnosť je jediný čas, ktorý máme v rukách. Ovládam len tento okamih, aby som v tomto čase robil rozhodnutia. Teraz mám k dispozícii celú minulosť, aby som sa z nej poučil a terajšími rozhodnutiami pripravujem budúcnosť.

Beda tým, ktorí uviazli v minulosti, či už si ju idealizujú, alebo sa zadúšajú výčitkami bez odpustenia… Beda tým, ktorým prítomný okamih uniká kvôli budúcnosti – či už idealisticky vysnívanej, alebo obávanej… Beda tým, ktorí prežívajú prítomnosť bez perspektívy času – akoby nebolo minulosti, akoby nemala nasledovať budúcnosť… Je tragické, ak si niekto berie pôžičku bez perspektívy, že ju bude vedieť splácať… Naša generácia napreduje v rozvoji vedy a techniky nebývalým tempom. Máme také možnosti, aké tu neboli nikdy predtým, pritom však drancujeme prírodu, páchame na nej nezvratné škody, zahadzujeme milióny rokov evolúcie, akoby po nás už nemalo nič prísť…

Podobáme sa postoju jednej mojej známej z USA, ktorej som sa raz pred ich prezidentskými voľbami pýtal, koho bude voliť a prečo. Povedala: Viem, že ten druhý kandidát by bol z dlhodobého hľadiska pre našu spoločnosť lepší. Ale ja ako dôchodkyňa sa budem pri tom prvom kandidátovi mať momentálne lepšie, preto budem voliť jeho.

Boží človek, ktorý je múdry a vie „rátať dni svojho života“, žije naplno prítomnosť, ktorá vychádza z minulosti a pracuje pre budúcnosť. Robí dobro, a robí ho teraz.

Ako to môže vyzerať v každodennej praxi, rozmenenej na drobné, v takom detaile, akým je odpúšťanie a zmierenie?

Raz som bol ako mladý kaplán na návšteve v jednej rodine, kde mali dospievajúce deti. Rozprávali sme sa o všeličom, aj o rodinných hádkach. Domáca pani mi zradila tajomstvo, ako na to idú oni: „Raz, to sme boli čerstvo zosobášení, sme sa dosť dobre pohádali. Keď na druhý deň môj muž odchádzal do práce, pracovala som v záhradke. Moja suseda, staršia pani, si ma zavolala a začala mi dohovárať: To čo bolo? Vysvetlila som jej, že sme sa trochu pohádali, veď to sa stáva vo všetkých rodinách, veď to prejde. Ale ona nástojila: Dobre, ale ako to, že si ho nechala takto odísť? To si taká hlúpa, že necháš svojho manžela odísť bez rozlúčky, bez toho, že by si ho pozdravila, pobozkala? Veď ty ani nemáš istotu, že sa ti ešte vráti. Vedela by si s tým žiť? Odvtedy sa snažíme vždy zmieriť skôr, ako jeden z nás odíde z domu.“ Tento postoj sa mi veľmi páčil a ako dobrý príklad som ho viackrát použil v kázni. Raz som tak urobil v jednej farnosti v Rakúsku a po omši prišla za mnou jedna staršia pani s červenými, vyplakanými očami. Povedala mi, že sa jej tá kázeň páčila a prosila ma, aby som ju často opakoval. Lebo jej sa to stalo. Raz pred Vianocami, keď mali doma zhon, v nervozite sa dosť silno pochytila so svojim manželom. On potom odišiel na letisko vyzdvihnúť ich dcéru. Cestou dostal infarkt a na mieste zomrel. A vzlykajúc mi vravela: „Odvtedy už prešlo veľa rokov a je doteraz veľmi trpím tým, že posledné slová, ktoré môj milovaný manžel odo mňa na tomto svete počul, boli také škaredé. Pán farár, opakujte to stále, aby boli ľudia na seba dobrí, kým sú spolu. Aby zmierenie neodkladali.“

Len prítomný okamih je ten čas, ktorý máme k dispozícii. Len teraz môžeme robiť dobré rozhodnutia, len teraz môžeme robiť dobro.

Zakončime dnešné stretnutie s Božím slovom modlitbou: Pane, nauč nás rátať naše dni, aby sme našli múdrosť života. A pridajme aj modlitbu k našej nebeskej Matke, v ktorej je prosíme o príhovor v dvoch najdôležitejších momentoch nášho života: Svätá Mária, Matka Božie, pros za nás hriešnych TERAZ, i v HODINU SMRTI NAŠEJ. Amen.

herrods_temple