jún 042016
 

Audio homília

Pred dvoma dňami sme slávili sviatok Najsvätejšieho Ježišovho Srdca. Pripomenuli sme si, že Boh je niekto, kto má srdce. Niekto, komu „bije“ srdce pre nás. Pre človeka, pre každého človeka bez výnimky. Aj príbeh z dnešného evanjelia nám to pripomína.

            Ježiš išiel do mesta, ktoré sa volá Naim. Išli s ním jeho učeníci a veľký zástup ľudu. Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky a tá bola vdova. Sprevádzal ju veľký zástup z mesta.

Keď ju Pán uvidel, bolo mu jej ľúto a povedal jej: „Neplač!“

Potom pristúpil a dotkol sa már. Nosiči zastali a on povedal: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. A Ježiš ho vrátil jeho matke.

Tu sa všetkých zmocnil strach, velebili Boha a hovorili: „Veľký prorok povstal medzi nami“ a: „Boh navštívil svoj ľud.“ A táto zvesť o ňom sa rozšírila po celej Judei a po celom okolí.

                                                                                                                      Lk 7, 11 – 17

Ježiš prichádza do mesta obklopený učeníkmi aj veľkým zástupom ľudí. Hoci má okolo seba davy, neprestáva si všímať konkrétneho človeka. Stretáva sa s príbehom ženy, ktorá bola vdova aj matka. A jej jediný syn zomrel. Vidí jej bôľ, dotýka sa ho jej situácia a pristavuje sa. Najprv hovorí slovo, ktoré sa zdá byť bežnou útechou. „Neplač!“ Ale potom, okrem toho že niečo povedal, prechádza k činu. Príde ešte bližšie, dotýka sa najskôr már, teda nosidiel na ktorých mŕtvy syn leží. Nosiči zastanú a vtedy necháva vytrysknúť Božiemu milosrdenstvu, cez slovo: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ A ten, v ktorom už nebol život, sa posadil a začal hovoriť. A evanjelista dodáva vec, ktorá sa zdá byť samozrejmosťou, že Ježiš syna, v ktorom znovu začal život vrátil jeho matke.

            Aj dnešnú nedeľu sme prišli oslavovať Boha a ďakovať mu, že sa stará o celý svet. Jeho starosť sa deje cez konkrétne príbehy nás, ľudí. Boh sa pri nás zastavuje, a pretože je Láska chce sa nás v našom príbehu dotknúť. Nerobí výnimky, či sme hriešni alebo spravodliví, či sme kostolní alebo nie. Jeho srdce bije pre všetkých.

            V týždni nás ohlasovanie radostnej zvesti evanjelia pozvalo hľadať odpoveď na otázku: Čo je v srdci nášho vzťahu s Bohom? A ponúklo nám 3 možnosti: Môže to byť zachovávanie pravidiel, zákonov a predpisov alebo moc, ktorú človek začne v sebe objavovať skrze pôsobenie Božieho Ducha a jeho darov alebo je to Láska. Stojí za povšimnutie, že súčasníci Ježiša, pre ktorých bohom bol Zákon (farizeji a zákoníci), si s Ježišom dobre nerozumeli. Šomrali na neho, že jedáva z hriešnikmi a mýtnikmi. Častokrát mu ani nevedeli prísť na meno. Hovorili o ňom: „Tento jedáva…“A keď ich nejaký hriešnik, ktorému Ježiš zmenil život začal predbiehať na ceste do Božieho kráľovstva, nevedeli sa z toho tešiť. Pretože to podľa komplikovaných pravidiel svojich zákonov považovali za nespravodlivé. Veď oni boli tí, ktorí sa modlia, postia, chodia do chrámu, snažia sa dodržiavať pravidlá. Ako teda, že si ich dovolil predbehnúť niekto, kto bol v zachovávaní predpisov ďaleko za nimi. Nechcel porozumieť obrazu Boha, ktorý zjavoval Ježiš: Boha, ktorý nedáva svoju milosť podľa zásluhy, ale podľa potreby. Boh ktorý nie je iba dobrý, ale výlučne dobrý.

            O deštrukcii života cez ľudí, ktorým je srdcom života moc sa nemusím širšie rozpisovať. Potkýname sa o tieto príklady takmer denne, a zápas s pokušením moci aj tej duchovnej je v mojom živote na dennom poriadku.

            Myslím, že Boh, ktorý má srdce nás pozýva, aby srdcom nášho vzťahu s Ním bola láska. On sa nezjavuje ako ten, ktorý je zachovávaním pravidiel, ani ten, ktorý je Mocou. Zjavuje sa ako Láska. Láska, ktorá prináša ten obrovský rozdiel medzi dodržiavaním pravidiel (ktoré samozrejme ako spoločenstvo ľudí potrebujeme) a ich naplnením. Láska, ktorá pomáha rozlišovať mieru používania autority, aby zostávala tým, čí má byť a to priestorom na rast!

            Na záver tu mám takú praktickú skúšku: Keď sa dnes vo svojom živote poobzeráš okolo seba (v práci, v škole, v meste či na dedine, ale aj tu pri slávení eucharistie), koľkí z tých čo tam sú s tebou, sú pre teba len „tamtí“, „nejakí“ a koho poznáš po mene? Modlím sa, že by nás Kristova láska popchla k tomu, aby sme napr. po skončení svätej omše (ak všetci neujdú) pristúpili k niekomu, koho ešte nepoznáme a povedali mu svoje meno. A verím, že v niečom prestaneme byť davom a len zástupom ľudí. A staneme sa trochu viac Božím ľudom. A možno to raz povedie ešte ďalej, že nezostaneme len pri menách a podaní rúk. Ale že nás Pán bude privádzať k takej dôvere, kde si  budeme môcť povedať aj niečo z našich príbehov s Ním. Kde bude vidieť, kto kedy a koho „predbieha“ na ceste Božieho kráľovstva. A že nebudeme na to šomrať. Naopak. Zažijeme tú radosť, ktorú Ježiš naznačil v podobenstve o dobrom pastierovi, ktorý s radosťou zobral na plecia stratenú ovečku a pozval priateľov a susedov, aby sa radovali s ním!

            Ozaj, nie je slávenie eucharistie, práve o takejto radosti?

dominik