dec 032016
 

Počas svetových dní mládeže v roku 2011 v španielskom Madride sme si pri organizačných ťažkostiach krátili čakanie dialógom v takomto zmysle: V čom spočívala hlavná aktívna príprava organizátorov svetových dní? Tešili sa. Keď teraz uvažujem nad adventným obdobím do, ktorého sme vstúpili, rozmýšľam nad tým, že sa pripravovali dobre, lebo napriek všetkým ťažkostiam s organizáciou dodnes vidím požehnanie, ktoré bolo do mnohých ľudí zasiate práve v tom čase. A nie len strom možno poznať po ovocí …

Môžeme byť aktívny tak, že čakáme a pritom sa hlavne radujeme? Advent je čas, ktorý si to vyžaduje. Znamením nášho uvedomelého čakania je aj to, že dnes na adventnom venci zapaľujeme druhú sviecu. Ale čo vlastne čakáme? Nestačí očakávať tradičné sviatky, v ktorých si chceme užívať radosť a pokoj rodinného prostredia, pre ktoré bude betlehem s malým Ježiškom príjemnou kulisou. Čakáme skutočný príchod Božieho kráľovstva na zem a vidíme dni naplnenia dávnych prisľúbení Božiemu ľudu a príchod Mesiáša, ktorý naplní dokonalý Boží plán?

Evanjelium tejto nedele nie náhodným slovným spojením „v tých dňoch“ uvádza pôsobenie Jána Krstiteľa. Toto slovné spojenie spája činnosť Pánovho predchodcu s radostnými starozákonnými predpoveďami. Medzi ne patrí aj tá od proroka Izaiáša v prvom čítaní, ktoré začalo slovami „v ten deň“. Tento refrén „tých dní“ potom môžeme nájsť nie len v Žalme 72, ktorý sme v liturgii dňa tiež počuli, ale aj inde v Písme – napríklad u prorokov Jeremiáša a Joela.

Predpoveď proroka Izaiáša osvetlila, aký Boží plán to prichádza Mesiáš uskutočniť: „Pravda bude pásom jeho bedier a vernosť opaskom jeho drieku. Vtedy bude vlk bývať s baránkom a leopard spočívať s kozliatkom; i teliatko a lev a kŕmny vôl budú spolu a drobný chlapček ich bude zavracať. Krava i medveď budú sa pásť, ich mláďatá budú ležať spolu a lev bude ako vôl žrať slamu. Nemluvňa sa bude hrať nad dierou hada, do jamy vretenice siahne rukou odkojenča. Nebudú zle robiť a nebudú škodiť na celom mojom svätom vrchu; lebo zem bude plná poznania Pána, ako vody pokrývajú more. V ten deň bude koreň Jesseho stáť ako zástava národov, budú ho vyhľadávať kmene a jeho príbytok bude slávny.“ (Iz 11, 5-10)

Takýto prísľub potom radi prijmeme za svoj a oceníme spoločný súhlas čítaní tejto nedele, že je určený aj pre nás, ktorí sme z pohľadu Starého zákona pohanmi. Veď Písmo nás uisťuje: „V ten deň koreň Jesseho sa vztýči ako znamenie národom; pohania ho budú vyhľadávať a slávny bude jeho príbytok.“ (Iz 11,10) Aby k tomu žalm dodal: „V ňom budú požehnané všetky kmene zeme, zvelebovať ho budú všetky národy“ (Ž 72, 17). S pohľadom upriameným na prichádzajúce sviatky môže kresťan veriť a čakať, že naozaj na Vianoce prichádza Mesiáš – Kristus preto, aby „…potvrdil prisľúbenia dané otcom a aby pohania oslavovali Boha za milosrdenstvo“ (Rim 15, 8-9).

Druhou adventnou nedeľou zotrvávame v adventnom postoji, ktorý spája očakávanie, ktoré sa nám môže zdať pasivitou s aktívnym vykročením k Božiemu kráľovstvu v pokání a v skutkoch, ktorými pokánie prejavujeme. Naša príprava spočíva aj v radosti, že toto kráľovstvo pokoja Mesiáš prináša všetkým, ktorí ho chcú prijať. Ale nepôjde to bez aktívnej odpovede tých, ktorí ho čakajú.

V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v Judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“ To ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: – Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!“   Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán. Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú k nemu na krst, povedal im: „Hadie plemeno, kto vám ukázal, ako uniknúť budúcemu hnevu? Prinášajte teda ovocie hodné pokánia! Nenazdávajte sa, že si môžete povedať: – Naším otcom je Abrahám! – lebo vravím vám: Boh môže Abrahámovi vzbudiť deti aj z týchto kameňov. Sekera je už priložená na korene stromov. A každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie, vytnú a hodia do ohňa. (Mt 3, 1-10)

Adventné čakanie Mesiáša nie je idylkou gaučového pohodlia. Vieru chceme väčšinou prežívať bez prijatia rizika a len podľa svojej schémy a na spôsob, na ktorý sme si zvykli. Hlas Jána Krstiteľa prebúdza z povrchnosti. Nestačí sa pre uskutočnenie života podľa daru viery vyhovárať na tradíciu od Abraháma, ako to zvykli robiť a robia dodnes farizeji, alebo ísť za novou senzáciou, ktorú vyhľadávajú davy vtedy aj dnes. O to nestál ani Ján Krstiteľ. Nechcel byť senzáciou na niekoľko sezón. Jeho slovo burcuje tých, čo chcú chápať. Upozorňuje aj mňa na nebezpečenstvo, že ostanem bez ovocia pokánia, ktoré mi pre Božie kráľovstvo musí otvoriť srdce. Preto ma dojala nedávna skúsenosť z modlitbového stretnutia, kde som skúsil čas vzájomnej modlitby kresťanov a zvlášť modlitbu laikov za mňa samého. Čakal som Božie obdarovanie, ale pochopil som, že to nepôjde bez aktívnej dôvery voči Bohu i voči ľuďom, ktorých mi ponúkol. Rozhodol som sa dopredu tešiť, že Boh bude štedrý. Chcel som odložiť svoju zvyčajnú opatrnosť a pochybnosť, v ktorej sa chcem najprv presvedčiť, že je niečo overeným dôvodom na radosť, ktorá nebude sklamaná.  Bola to aj forma pokánia, ktorou som sa Bohu chcel priblížiť. A on mi dal ovocie radosti, ktorá ma nesmierne prekvapuje.

Nebojme sa v adventnom čakaní hľadať to, čím by sme Bohu vyjadrili vnútornú túžbu zmeniť svoje srdce a veriť v jeho prisľúbenia skôr, ako ich uvidíme celkom naplnené. Tak sa radosť čakania Mesiáša prinášajúceho Božie kráľovstvo bude meniť aj na radosť z dozrievania dobrého ovocia Božích skutkov v našom živote. Už teraz sa môžeme tešiť na deň, keď Boh privedie k plnej zrelosti všetko to, čo do nás zasial! Tešme sa, že ten deň prichádza…