feb 222018
 

Pri prechádzaní ponukou čítaní druhej pôstnej nedele sa mi zdá, že nachádzam dve prekvapivé príchute. Prvou je téma tajomstva zmŕtvychvstania, ktorá sa v prvej polovici pôstu môže zdať predbiehaním diania. Avšak prežívanie liturgického roka v Cirkvi nie je postupnosťou od seba oddelených skutočností, ale skôr jedinou udalosťou prítomnosti osoby Ježiša Krista medzi nami. Vzťah s touto osobou nám osvetľuje a už dnes nás pripravuje na to, čo prichádza neskôr. Ak o slávení Eucharistie koncilovým slovníkom hovoríme, že je predchuťou neba, teda dnešným pozvaním pre radosť vo večnosti, tak podobným spôsobom môžeme aj o udalosti Premenenia na vrchu hovoriť ako o predchuti zmŕtvychvstania. A bez výhľadu na túto udalosť by pôst nemal svoju pravú chuť.

Druhou zvláštnou chuťou tejto nedele je podľa mňa to, že by sme liturgiou ponúknuté jedlo mali stráviť v obrátenom poradí. Evanjelium, ako zvyčajný vrchol Bohoslužby slova, je dnes vovedením a vyvolaním otázky o zmŕtvychvstaní, keď sa apoštoli iba pýtajú, čo to znamená „vstať z mŕtvych“. Druhé čítanie, tiež otázkami, ale už aj naznačuje, čím nás po pôstnom očakávaní zmŕtvychvstanie obdaruje. Až prvé čítanie nám dá príklad viery…

Poďme však k čítaniam podľa obráteného poriadku a začnime príbehom z evanjelia.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a Jána a len ich vyviedol na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil. Jeho odev zažiaril a bol taký biely, že by ho nijaký bielič na svete tak nevybielil. A zjavil sa im Eliáš s Mojžišom a rozprávali sa s Ježišom.

Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Rabbi, dobre je nám tu. Urobme tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“ Lebo nevedel, čo povedať; takí boli preľaknutí. Tu sa utvoril oblak a zahalil ich. A z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, počúvajte ho.“ A sotva sa rozhliadli, nevideli pri sebe nikoho, iba Ježiša. Keď zostupovali z vrchu, prikázal im, aby o tom, čo videli, nehovorili nikomu, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych. Oni si toto slovo zapamätali a jeden druhého sa vypytovali, čo znamená „vstať z mŕtvych“. (Mk 9,2-10)

Apoštolom sa v udalosti na vrchu ukazuje prísľub zmŕtvychvstania, ktoré ešte nechápu, no už dokážu vnímať a ochutnať prvotiny jeho pôsobenia. Preto v mene troch učeníkov Peter vysloví to: dobre je nám tu. Chce stavať stánky, ktoré nám pripomenú aj stánok stretnutia počas putovania ľudu po púšti. V tomto stánku počas púte púšťou do zasľúbenej zeme nachádzal Boží ľud úľavu a radu pred ďalšou cestou. Aj pre apoštolov prichádza do času námahy potulného kázania chvíľa osvieženia. Je to pohľad za oponu. Vidia Ježiša v prítomnosti Eliáša a Mojžiša a ich rúcha žiaria nie pozemským jasom. Preto sú naším liturgickým oblečením biele rúcha, ktoré nám pripomínajú náš vstup za oponu pozemskej skutočnosti. Každé slávenie Eucharistie je pozvaním prijať nový život, ktorý nám Ježiš Kristus získal. Najprv za nás zomrel na kríži, aby potom Vstal zmŕtvych a večný život, ktorý patrí jemu, urobil darom pre nás. O tomto našom veľkom vyvolení hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom.

Bratia, ak je Boh za nás, kto je proti nám? Keď on vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých, akože by nám s ním nedaroval všetko!?

Kto obžaluje Božích vyvolencov? Boh, ktorý ospravedlňuje? A kto ich odsúdi? Kristus Ježiš, ktorý zomrel, ba viac – ktorý bol vzkriesený, je po pravici Boha a prihovára sa za nás? (Rim 8,31b-34)

Preto je najvyšším svedectvom kresťana viera v Boha konajúceho cez zmŕtvychvstanie. To je tá najdôležitejšia udalosť dejín a nádej, na ktorú sa upína jeho život. Táto hodnota prevyšuje všetko ostatné a učí nás správne usporiadať celý náš pozemský život a všetky jeho hodnoty. Príklad konania Abraháma, keď ho v katechizme máme predstaveného ako praotca viery je krásnym vyvrcholením otázok o zmŕtvychvstaní. Všetky Abrahámove nádeje, ľudské i tie od Boha sa spájajú so životom jeho syna Izáka. Izák má byť nie len jeho dedičom, ale je aj nádejou, že bude jeho rod pokračovať a že bude požehnaním pre svet, tak ako to Boh sľúbil. Ako to však bude možné, ak bude Izák mŕtvy? Abrahám bol teda pripravený veriť, že Boh má moc život dať i vziať a že mu je možné jeho syna Izáka aj vzkriesiť!

Veľkosť Abrahámovej viery učí viere v Boha, ktorého treba poslúchať vo všetkom, až za hranice ľudskej perspektívy, aby sa mohla ukázať jeho veľkodušnosť. A práve tú nám príbeh ukazuje veľmi jasne, keď Boží posol zabráni, aby Abrahám vykonal obetu jednorodeného syna, ktorú už vykonal vo svojom srdci. Tento veriaci otec bol iba predobrazom Otca, ktorý skutočnú obetu pre našu spásu vykonal na svojom jednorodenom milovanom Synovi.

Anjel mu povedal: „Nevzťahuj svoju ruku na chlapca a neublíž mu! Teraz viem, že sa bojíš Boha, veď si mi neodoprel svojho jediného syna.“

Abrahám zdvihol oči a uzrel barana zachyteného rohami v kroví. Vzal ho a obetoval namiesto svojho syna ako zápalnú obetu.

Anjel Pána znova zavolal z neba na Abraháma: „Na seba samého prisahám taký je výrok Pána: Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora a tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov. A pretože si poslúchol môj hlas, v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“ (Gn 22, 12-13.16-18)

Dnes sme my pozvaní žiť z Abrahámovej viery. Kráčať vo viere, ktorá vidí poza ľudskú realitu a hranice. Je to cesta, ktorá nám ponúkne zastavenia v stánku osvieženia, ale vyžiada si aj ochotu k obeti. Na tejto ceste sa očisťuje tvoje srdce, aby si vedel očakávať naplnenie prisľúbenia vo večnom živote. Na tejto ceste istý čas kráčam s bratmi a sestrami, ktorí cestou viery napĺňajú  svoje životné úlohy. V týchto mesiacoch sme spoločne s ďalšími priateľmi a známymi v modlitbe s vierou sprevádzali jedného muža i jednu ženu, ktorí trpeli rakovinou. Jeden človek po ťažkom boji rakovine podľahol, cez druhého však chcel Boh ukázať svoju uzdravujúcu moc a choroba vo veľmi pokročilom štádiu pre lekárov nevysvetliteľne zmizla. Nad čím však začínam teraz ešte viac žasnúť je, že v jednom i druhom prípade Boh pripravil cestu, aby oni sami kráčali cestou viery a stali sa aj pre iných pozvaním veriť v Boha, ktorý je Pánom zdravia i choroby, smrti i života. Život jedného i druhého je pre mňa a verím, že aj pre iných, prekvapujúco silným pozvaním veriť v Boha, ktorý dáva nový život a koná cez Zmŕtvychvstanie…