máj 022014
 

Dnešné evanjelium je bohaté na myšlienky, možno v ňom nájsť veľa impulzov pre duchovný život. Keď som sa však pripravoval na túto kázeň, stále vo mne rezonovala jediná veta, naliehavá výzva Ježiša Tomášovi: „Nebuď neveriaci, ale veriaci.“ Toľkokrát som si už chcel túto vetu požičať, keď som mal príležitosť zhovárať sa s ľuďmi, ktorí aj mali vo svojom srdci niečo dobré, ale voči náboženstvu a Bohu mali v sebe neprekonateľný blok. Aj by som si kľakol pred nimi, aj by som nimi zatriasol s prosbou: „Nebuď neveriaci, ale veriaci!“, ale akosi nič nefunguje. A aj vy, ktorí ste už dosiahli poznanie, akým darom je viera a akou tragédiou je žiť bez nej, tiež by ste asi vašim drahým najradšej s Božou mocou povedali: „Nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Ale nejde to…

Pán Ježiš povedal: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Koľko je okolo nás takýchto blahoslavených, ktorí nepotrebujú vidieť… Jednoducho „vedia“, že Boh existuje a snažia sa ho hľadať, snažia sa tomu prispôsobiť život… Ale čo s tými, ktorí potrebujú aj „vidieť“? Sú to stratené prípady? Hádam nie, veď aj Tomáša, ktorý si videnie kládol ako podmienku, Pán nenechal napospas jeho osudu. Dal mu vidieť to, čo potreboval… Dal mu vidieť to, čo bolo presvedčivé. A čo to bolo? Boli to jeho rany – jeho „oslávené“ rany. Je zaujímavé, že práve tie. A je zaujímavé, že tie rany tu vôbec boli. Ježiš po zmŕtvychvstaní mal už tzv. oslávené telo, teda také, ktoré je určené pre nový svet, pre ten, ktorý príde po tomto aktuálnom. A to už je telo dokonalé, ktoré nebude už môcť zomrieť, ani trpieť… Rany na takomto tele by sa mohli zdať nedokonalosťou… Veď rany sú znakom slabosti, porážky. Normálne rany áno, ale nie tie „oslávené“ rany. Ony sú naopak znakom víťazstva. Patria k Ježišovi, k jeho identite… Nehovoria o jeho porážke, ale o víťazstve, nie o slabosti, ale o jeho láske k nám, o tom, čo všetko bol ochotný pre nás vytrpieť. A tieto rany Tomáša presvedčili.

A možno by sme aj my mali našim neveriacim blízkym, ktorými nevieme pohnúť, ukazovať „oslávené rany“. Čo tým myslím?

My sme ľudia často hriešni. A naše hriechy na nás nechávajú škaredé, viditeľné rany. Sú znakmi našej slabosti a porážky. A neveriaci na ne radi hľadia: Aha, veď nie sú lepší od nás, rovnako vedia nenávidieť, neodpustiť, kradnúť… Sú to rany individuálne, osobné, ale aj rodinné (tie rodinné hanby, o ktorých sa ani nehovorí), zranenia vo farnosti, alebo aj zranenia v cirkvi (nemôžeme napr. spôsobiť, aby neexistovala kauza Bezák – v čomkoľvek spočívala, ale je tu a rana z nej je veľká…).

Možno od existencie týchto rán odvracať pozornosť – často sa to zvykne robiť tak, že aby naše zlo nebolo až tak viditeľné, poukazujeme, akí sú iní zlí, a že sú horší od nás… Ale to nie je riešením. Nepomôže ani rany zakrývať nejakou kozmetikou, lebo pod ňou budú hnisať…

Je nutné dosiahnuť, aby tieto viditeľné rany našej porážky – keď už tu sú – sa stali ranami „oslávenými“. Ako? Ozajstným, serióznym pokáním. Nie len odpustením vo sviatosti – tou zadarmo udelenou milosťou, ale aj našim ľudským úsilím o zbavenie sa záľuby v hriechu, o nápravu pokazeného, o vynahradenie škody, o nápravu vzťahov, o vzrast lásky… Vtedy sa naše rany stanú oslávenými, všetci ľudia, ktorí videli našu slabosť, budú môcť nepopierateľne vidieť Božiu silu, ktorá v nás zapôsobila. A rany, ktoré boli hanbou, stanú sa oslavou živého Boha. Budú patriť k nám, nezbavíme sa ich, ale budú oslávenými. Spôsobia, že budeme vďačnejšími a budeme viac milovať (spomeňte si, čo povedal Učiteľ o hriešnej žene: Komu sa viac odpustilo, bude viac milovať…), budeme mať aj viac súcitu s tými, ktorí ešte žijú doráňaní hriechmi a nevládzu to opustiť a budeme sa snažiť pomôcť… A človek so zahojenými ranami je aj citlivejší na hriech a vyhýba sa nebezpečenstvu (podobne ako pracuje náš imunitný systém: kto raz prekonal napr. kiahne, už ich nedostane, má protilátky…). A napokon: Z hriechov uzdravený človek je tiež veľmi pokorný, a to je hodnota…

Ak pociťujeme, že na naše výzvy: Nebuď neveriaci, ale veriaci! ľudia nereagujú, je to možno preto, že nemáme oslávené rany, ktoré by sme im ukázali. Neveriaci Tomášovia okolo nás však na ne čakajú.