máj 272016
 

Audio homília

Verím veľmi úprimne, bratia a sestry, že to máte s nami kazateľmi ťažké. Ale verte aj vy mne, byť kazateľom nie je jednoduché: dokázať osloviť dnešného poslucháča pútavo a rozumne nie je ľahké. Jedna z osvedčených ciest k úspechu pre dobrého kazateľa sa nazýva „čaro novosti“. Nové veci, nové informácie nás vždy zaujmú. Preto by sa mal dobrý kazateľ snažiť so svojimi poslucháčmi objaviť v Božom slove vždy čosi nové. Ale… Ako objaviť niečo nové v textoch, ktoré sme už desiatky – možno stovky krát počuli? Ako prekvapiť tých, ktorí už všetko vedia (alebo si to aspoň myslia)?

Je veľmi ťažké prekvapiť človeka, ktorý nás už dobre pozná…

A viete čo je ešte ťažšie? Prekvapiť svojho Boha. Je vôbec možné prekvapiť toho, ktorý vie všetko: čo bolo, čo je a čo bude? Jednému človeku z dnešného evanjelia sa to podarilo. A bol to pohan, rímsky stotník. O ňom evanjelista Lukáš píše, že sa mu Ježiš zadivil a vyjadril verejne obdiv, prekvapenie nad jeho silnou vierou: „Takúto vieru som nenašiel ani v Izraeli.“

Áno, aj všetko vediaceho Boha je možné akoby „prekvapiť“. A to na základe jednej našej vlastnosti, ktorou nás Stvoriteľ vybavil, ktorá nás robí schopných „prekvapení“ a lásky, a tou vlastnosťou je maša sloboda. Je to tá sloboda, ktorá je pre Boha taká dôležitá, že ju rešpektuje až natoľko, že pri nej on Všemohúci akoby obmedzil svoju všemohúcnosť a nekoná proti nej.

V čom spočívala mimoriadna sila stotníkovej viery? Isto nie len v tom, že veril, že Ježiš dokáže robiť zázraky a že ich dokáže robiť aj „nadiaľku“. Tam bolo v hre oveľa viac.

V prvom rade to bola jeho pokora a jeho postoj „nezaslúženosti“. Toľkí i veľmi nábožní ľudia robia práve v tomto chybu: Pokúšajú sa vstúpiť do so svojim Bohom do akéhosi „obchodného vzťahu“. Dám. A dám aj veľa. Dokonca i veľmi veľa dám. Ale zato očakávam, veď si čosi zaslúžim. Veď koľkí nie sú ochotní, alebo schopní dať toľko, koľko ja… Podľa Svätého písma však základným postojom kresťana, jeho akousi DNA má byť, že spásu si v nijakom prípade nemôžeme kúpiť, možno ju získať výlučne ako nezaslúžený Boží dar, z jeho čistej lásky. Všetko iné nás ako kresťanov diskvalifikuje. My sme povolaní byť Božími deťmi. On nás naozaj miluje a v to musíme uveriť. A odpovedať na to našou láskou. Vyhýbať sa zlu, robiť dobro, kultivovať naše srdce, naozaj milovať…

A tá láska musí byť konkrétna: cez blížnych okolo nás. Aj tomuto nás učí pohanský stotník: Robil dobro, kde mohol. Bol spravodlivý, pomáhal ľuďom, i keď boli iného náboženského vyznania: sami židia sa napokon zaňho prihovárali. A keď sa do núdze dostal jeho sluha, tiež pomohol, ako sa len dalo.

Aj naša láska má byť konkrétna, a určite nie len taká spontánna – keď mám na to chuť. Pán Ježiš raz povedal: Ak milujete len tých, ktorí vás milujú, či to nerobia aj pohania?

Ak chceme byť Boží v tomto, mali by sme si určiť isté kritériá, na koho predovšetkým zamerať svoju schopnosť milovať.

Prvým kritériom by mala byť núdza našich blížnych. Kto ma viac potrebuje, ten by mal dostať viac mojej lásky.

Druhým kritériom by mala byť blízkosť našich blížnych. Niekedy nie je problémom milovať všetkých, ale milovať každého. Ohúriť niekoho, s kým sme len niekedy nie je také ťažké. Ale milovať tých, ktorí sú nám všední a svedčiť pred tými, ktorým sme všední my, to má silu.

A navrhujem ešte jedno kritérium… Milovať tých, ktorí sú nám sympatickí, to je ľudské, spontánne a nevyžaduje si to až tak veľa. Ale treba si vedome trénovať srdce v prejavoch lásky tým nesympatickým, to už je čosi. A milovať tých, čo si to naozaj nezaslúžia, to je božské.

Stotníka a jeho postoje môžeme obdivovať.

Aj okolo seba máme ľudí, ktorých viera a postoje si zaslúžia náš obdiv. Nie preto, že sú čudáci – to je vždy akési „čudné“ a podozrivé. Ale pre ušľachtilosť ich srdca, ako na nich veľmi vidno, že sa „Bohu podarili“. Mám teraz pred očami dva konkrétne prípady…

Tento týždeň som sa rozprával s človekom, ktorý odmala poznal hrdinku našich dní, rehoľnú sestru Veroniku, lekárku, ktorá v južnom Sudáne slúžila chudobným a pri tejto službe i zahynula – bola zastrelená. Opisoval mi s nadšením, že ona od mladosti bola pekným dievčaťom s dobrým srdiečkom a vynikajúcou hlavou. Mohla si zvoliť akékoľvek povolanie a asi vo všetkom by bola dobrá. Zvolila si štúdium medicíny na Karlovej univerzite a službu biednym. A ako krásne žila, tak hrdinsky skonala. S dojatím hovoril o šťastí, že ju smel spoznať. Človek ako sestra Veronika je naozaj „prekvapením“ pre Boha i pre ľudí.

Iný človek mi rozprával o rozvážnosti a hlbokej nábožnosti svojho starého otca, ktorý bol skvelým tesárom. Skôr, než sa dotkol dreva, veľmi dlho ho skúmal. Potom sa veľkým krížom prežehnal, až potom vzal do ruky sekeru a začal dielo, ktoré ho prežilo: V dielach jeho rúk i v srdciach jeho blížnych…

Neobmedzme sa len na obdiv týchto ľudí. Vykročme a nasledujme ich príklad. Veď naša viere môže a má stále rásť. Aj u toho „obdivu hodného“ stotníka z evanjelia môžeme vidieť rast: Najskôr poslal za Ježišom starších Izraela, aby sa za jeho vec prihovorili a priviedli ho k nemu, lebo sa necítil byť hodný, ísť za ním sám. Až neskôr pochopil ešte viac poslal iných s tou tak dôverne známou vetou: „Pane, nie som hodný, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo…“

Sme na ceste. Zmobilizujme sa k rastu: Prekvapme nášho Boha, našich blížnych a snáď i seba. Veď láska bez prekvapení je akási otázna. A k láske sme dostali dar slobody.

110_01_0322_BiblePaintings