aug 272016
 

Liturgické texty
Audio homília

Neviem ako vy, ale ja v poslednom čase objavujem a uvedomujem si, že prostredníctvom možností komunikačných prostriedkov čoraz častejšie vinšujem ľuďom k ich narodeninám a meninám. Informačná technika mi to „pripomína“. Verím a modlím sa, aby ľudia mali čas prežiť vzácny čas oslavy a hostiny, kde by sa stretli s Bohom, so sebou samým a s ľuďmi.

Dnes vás vítam na svätej omši, ktorá je tiež oslavou a hostinou. Možno nám dobre padne, keď si pripomenieme, že je to hostina, ktorú náš Otec, Boh, usporiadal pri príležitosti návratu mnohých jeho stratených a znovu nájdených synov. Tu možno uznanlivo pokývame súhlasne hlavou akože dobrý Boh. Čo sa však ozve v našom srdci, keď poviem, že to JA, TY, ON, ONA, MY sme tým márnotratným, strateným synom, ktorý sa možno v mnohom ešte stále len hľadá, alebo len by sa chcel začať hľadať a už Boh pre MŇA, TEBA, JEHO, JU, NÁS usporadúva túto hostinu? Áno, aj dnešná svätá omša nám tlmočí veľké Božie pozvanie: pozvanie vstúpiť cez bránu dávneho tajomstva. Odpovedať Bohu na toto jeho pozvanie môže znamenať zistenie, že brána, cez ktorú máme prejsť je pre nás priúzka a my sme priširokí, priveľkí. Že sa ocitáme v situácii príbehu, o ktorom hovorí aj nehovorí dnešné evanjelium. Vypočujme si sv. Lukáša:

            „V sobotu vošiel Ježiš do domu ktoréhosi popredného farizeja stolovať a oni ho pozorovali.
Keď zbadal, ako si pozvaní vyberali popredné miesta, povedal im toto podobenstvo: „Ak ťa niekto pozve na svadbu, nesadaj si na prvé miesto, lebo mohol pozvať niekoho vzácnejšieho, ako si ty; a prišiel by ten, čo pozval teba i jeho, a povedal by ti: ‚Uvoľni miesto tomuto.‘ Vtedy by si musel s hanbou zaujať posledné miesto. Ale keď ťa pozvú, choď, sadni si na posledné miesto. Potom príde ten, čo ťa pozval, a povie ti: ‚Priateľu, postúp vyššie!‘ Vtedy sa ti dostane pocty pred všetkými spolustolujúcimi.
Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
A tomu, čo ho pozval, povedal: „Keď dávaš obed alebo večeru, nevolaj svojich priateľov ani svojich bratov, ani príbuzných, ani bohatých susedov, aby nepozvali aj oni teba a mal by si odplatu. Ale keď chystáš hostinu, pozvi chudobných, mrzákov, chromých a slepých. A budeš blahoslavený, lebo oni sa ti nemajú čím odplatiť. No odplatu dostaneš pri vzkriesení spravodlivých.“                               Lk 14,1. 7-14

Sv. Lukáš v príbehu o farizejovi, ktorý pozval Ježiša na hostinu spomína príbeh človeka, chorého na vodnatieľku. Tento príbeh je z repertoára dnešného Božieho slova vystrihnutý. Predsa ho však chcem použiť. Pripomína mi tú skutočnosť, keď sa človek zavodní, telo mu napuchne, nedokáže sa zbaviť prebytočnej vody v organizme. Stane sa nadrozmerným, ťažko pohyblivým.

Rovnakou chorobou je v duchovnom svete pýcha človeka. Pýcha nás nadúva. Stávame sa duchovne nadrozmernými. Boh sa nám usiluje pomôcť tým, že nás konfrontuje s pozvaním vstupovať cez bránu, ktorá vedie do života. Je ale úzka. Boh napriek tomu chce, aby sme sa pokúsili vstúpiť. Aby sme zistili, že kvôli našej duchovnej nadrozmernosti nemôžeme prejsť. Že potrebujeme Jeho pomoc, Jeho uzdravenie, Jeho milosrdenstvo.

Veľkým pokušením pre nás býva to, že sa na seba pozeráme cez optiku, ktorú sme si nastavili tak, aby zmenšovala našu nadrozmernosť. Či je to akákoľvek forma XXL duchovnosti alebo jednoducho strach vykročiť a risknúť naše zaseknutie sa či odreniny v úzkej bráne života…Nedá mi tu nespomenúť pamätnú výzvu pápeža Františka mladým na vigílii SDM v Krakove: …zanechajte gaučovú kultúru, nezamieňajte si plnosť života s pohodlnosťou života, vykročte, zariskujte, dajte to najlepšie čo máte, aby ste vo svete zanechali stopu….

Ako sa povzbudiť k tomu, aby sme nestrácali zreteľ na to, že sme hriešnici, ktorí boli omilostení? Ako sa vyhnúť tomu, aby sme zostávali ospravedlneným ľudom a nepremieňali sa na „sektu spravodlivých?“

Môže nás k tomu inšpirovať záver dnešného evanjelia. Ježiš hovorí o chudobných, o tých posledných; pozýva nás urobiť ich nejakým spôsobom súčasťou slávy nášho života. Skúsiť a presvedčiť sa, že Boh sa v Ježišovi sám stal posledným a na mieste posledného sa s ním dá veľmi dobre stretnúť. Znovu som si to uvedomil minulý týždeň na našej farskej misii do Albánska. Jasne mi Boh pripomenul scénu, keď za Ježišom prišli dvaja učeníci Jána Krstiteľa a pýtali sa ho: Učiteľ kde bývaš? a on im odpovedal: Poďte a uvidíte. Aj my sme boli pozvaní, šli sme vyše tisíc kilometrov, cestovali 18 hodín, aby sme prišli a uvideli, že Boh v ktorého sme uverili býva uprostred chudobných, málo vzdelaných, biednych, skrátka v tých posledných. Pozvalo nás to k novej pokore a úcte k akémukoľvek životnému príbehu človeka.

Dalo nám to zažiť tajomstvo toho blahoslavenstva, o ktorom sme dnes počuli. A uvedomiť si novým spôsobom príbeh aj svedectvo Matky Terezy, dcéry albánskeho národa, ktorá bude svätorečená už o týždeň: Boha naozaj možno blízkym spôsobom stretávať v chudobných, v tých ktorí sú na okraji spoločnosti. A keď ho tam stretneme, môžeme ho prosiť, aby sa nad nami zmiloval. Uzdravil nás a pomohol nám dnes, v tomto čase, tentokrát prejsť cez úzku bránu života s vedomím, že zajtra, napozajtra a vlastne každý deň budeme Ním znovu vyzvaní pokúsiť sa o to zas. Blahoslavená Matka Tereza, oroduj za nás.

MT