jún 072014
 

Dnes na Turíce oslavujeme akoby narodeniny Cirkvi. Pripomíname si zoslanie Ducha Svätého a v duchu hľadíme späť na slávne počiatky spoločenstva, ktorého sme aj my súčasťou. Aké máme pocity, keď znovu počúvame, aké nadšenie, horlivosť a akú odvahu mali na počiatku apoštoli? Ako na nás pôsobí pohľad na dar jazykov, ktorý apoštoli dostali, na tie mnohé mimoriadne charizmy a na množstvo „znamení a zázrakov“, ktoré sa prostredníctvom apoštolov diali?

Nie je divné, že mnohé z toho, čo bolo také typické pre prvotnú cirkev, u nás chýba? Veď sme tá istá Cirkev ako na počiatku! Čo je teda s Duchom Svätým?

Niektoré „nové cirkvi“, mladé cirkvi, no i niektoré nové mladé spoločenstvá vo vnútri našej katolíckej cirkvi to riešia tak, že sa snažia v Duchu Svätom pripodobniť sa tej prvotnej cirkvi z Jeruzalema – hovorením v jazykoch, proroctvami, netradičnými formami modlitieb a inými prejavmi Ducha… (nie sú však celkom dôslední, lebo hneď po správe o zoslaní Ducha Svätého cirkvi v Jeruzaleme sa píše v Skutkoch apoštolov aj o spoločenstve majetku, ako sa všetci vzdávali osobného vlastníctva… čo mali, predávali  a všetko mali spoločné…)

Niekedy tieto nové spoločenstvá budia dojem, ako keby tu dvetisíc rokov nebolo nič, len tma, prinajlepšom šero, a akoby oni znovu objavili Ducha Svätého. Nechcem riešiť ich autenticitu… Napokon, Duch je slobodný a veje, kadiaľ chce… a túto slobodu mu nemôžeme odopierať.

Ja len chcem riešiť otázku nás – „tradičných“, obyčajných veriacich a našu autenticitu.

A pomohol by som si obrazom, ktorý bude čitateľom Biblie blízky: Obrazom vzťahu ženícha a nevesty – muža a ženy.

Vzťah je čosi živé, je to proces, vyvíja sa. Zvyčajne sa to začína zaľúbenosťou. Je krásna, je jedinečná a vzácna, spontánna a plná nadšenia, no nie je trvalá. Neskôr prerastá v lásku pokojnejšiu, realistickejšiu, triezvejšiu. A po mnohých rokoch manželstva, ak láska prežila, má za sebou vývoj: veľa pekných spoločných chvíľ, ale aj prekonaných kríz a problémov. Koľko spoločných spomienok… Koľko spoločného diela… A aké dokonalé poznanie toho druhého… To už nie je tá prvotná zaľúbenosť… a ani prejavy prvotnej zaľúbenosti by im už nepristali… Ale nechýba tu stále tá iskra…, to vedomie spolupatričnosti a zodpovednosti… Pravá láska má za tie roky už dobre vytrénovanú fantáziu a dokáže toho druhého ešte stále prekvapiť. Takýto človek žije s druhým a pre druhého.

Cirkev je v Písme nazývaná Kristovou nevestou. Turíce by som prirovnal k tej prvotnej zaľúbenosti. Vtedajšie prejavy Ducha sú krásne, búrlivé – primerané situácii. A vzťah trval, vyvíjal sa. Teraz už také zázraky a prejavy ako na počiatku nie sú potrebné (blahoslavený, kto nevidel, a predsa verí…). Máme bohatú históriu a tradíciu, ktorá niekedy aj zahanbuje, niekedy je aj príťažou, no je tiež veľkým bohatstvom, je žírnou pôdou, do ktorej sú vrastené naše korene, z nej sa živia a v nej pevne držia.

Svätý Pavol napísal v liste Korinťanom: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, poznával som ako dieťa, rozmýšľal som ako dieťa. Keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby…“ (1Kor 13,1) Všetci sa vyvíjame, aj Cirkev. Dospeli sme. Aj vzťah Cirkvi ku Kristovi musí byť zrelý: rozvážny, no s iskrou, zodpovedný, no vždy s novým nadšením, triezvy, no s fungujúcou fantáziou. S vedomím poslania, ktoré sme dostali a so sršiacim evanjelizačným nadšením. Takto pôsobí dnes Duch Svätý v našej Cirkvi. A ak niečo z toho chýba, mali by sme si spytovať svedomie, či Duchu Božiemu v pôsobení nebránime.

Priznám sa, že sa trochu bojím tých radikálne nových ciest, nezakorenených v tradícii. Sú sympatické, dokážu nadchnúť, najmä mladých ľudí. Niekedy mi to pripadá ako scéna z filmu Forrest Gump. Forrest začal bežať. Najskôr sa všetci čudujú. Potom sa pýtajú prečo. Potom to interpretujú a robia z toho trend, módu, ba až životnú filozofiu. A davy bežia za ním. Až sa raz Forrest zakladateľ a hlavný protagonista novej životnej filozofie bežania – zastaví: Mne už sa nechce… A nadšený dav ostane stáť s otvorenými ústami a sklamaním. Koľko už bolo takých bublín, čo nadchli, ale spľasli… Ak však ostaneme zakorenení v našej tradícii – hoci otvorení pre nové vanutie Ducha Božieho, takéto sklamanie nám nehrozí.

Nesnívajme o minulých „zlatých časoch“, nesnívajme s nostalgiou o ideály prvotnej Cirkvi! Snažme sa byť Cirkvou dneška, zakorenenou v bohatej tradícii, žijúcou v živom vzťahu s Kristom, reagujúc na znamenia našich čias pod autentickým vedením Ducha Svätého.