mar 112017
 

Aj Vám prichádza viac pozvánok, než dokážete stihnúť? Napriek tomu Vám chcem pripomenúť jedno pozvanie, odovzdať jednu pozvánku. Je od Boha. Je to pozvanie „byť boží.“ Odvažujem sa tvrdiť, že každý kto si túto pozvánku začlení do agendy svojho života si uvedomuje, že to nie je jednorázová záležitosť. Treba sa tým zaoberať neustále a nie je to len nejaký šetrič na obrazovke toho, že žijeme. Rovnako tiež si uvedomujem, že prijatím tejto pozvánky sa človek vystavuje riziku pokušenia, o ktorom hovorí práve evanjelium dnešnej 2. pôstnej nedele.

Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.
Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.
Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“
Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.
No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho iba Ježiša.                                                                                                     Mt, 17, 1-9

Minulú nedeľu sme počúvali príbeh o pokúšaní Ježiša na púšti. Jednou z ponúk bolo pozvanie na vysoký vrch, kde diabol Ježišovi ukázal všetky kráľovstvá sveta a ich moc, ponúkol mu ich a povedal, že to všetko môže mať, ak padne na zem pred ním a bude sa mu klaňať. Vysoký vrch býva často symbolom božskej prirodzenosti (Sion, Sinaj…)
Porozumieť tomu pokušeniu nám pomôže pripomenutie, že všetci, ktorí v tom čas mali moc, sa považovali za tých, ktorí majú aj božskú prirodzenosť: napr. faraón v Egypte – sa nechal vyhlasovať za potomka bohov, cisár v Ríme: chcel aby ho považovali za syna bohov. Je to naozaj diabolské pokušenie: nadobudnúť božskú prirodzenosť prostredníctvom moci. A funguje to aj dnes, opantalo to mnohých, ktorí disponujú mocou napr. peňazí a správajú sa ako „bohovia“.
Príbeh od nás doma zo Slovenska: synček zbohatlíka šiel zo strednej školy na prax a namiesto dohodnutého termínu ráno prišiel o 2 hodinky neskôr. Keď po viacnásobnom napomenutí od zodpovednej osoby na praxi si nedal povedať, nedostal zamýšľané kredity. Jeho otec (jeden s tých domýšľavých, zvedených pokušením o ktorom hovoríme) prišiel narobiť krik: ako si kto dovoľuje niečo voči jeho synovi. Našťastie narazil na človeka, ktorý mu to slušne vysvetlil. Neviem ale, či ho to odprevadilo dolu z klamného vrchu nadobudnutej božskej mienky o sebe.
Dnešný príbeh o premenení je Ježišovou odpoveďou na toto pokušenie.
Ježiš vzal som sebou 3 učeníkov, o ktorých mi radi hovoríme, že to boli tí najbližší. Ale možno pravda je aj to, že boli tí najkomplikovanejší: Šimon rybár – dnes predstavený svojou prezývkou Peter – čo znamená aj „tvrdohlavý“ a dvaja bratia Jakub a Ján, „Boanerges – synovia hromu“. Aj oni boli ľuďmi, ktorí sa pokúšali získať moc. Keď Ježiš vyhlásil, že zomrie v Jeruzaleme, Jakub a Ján ho žiadajú, aby s ním zdieľali najdôležitejšie miesta v jeho kráľovstve. A Peter – na jeho adresu zazneli v  predchádzajúcej kapitole veľmi tvrdé slová, keď ho Ježiš nazval „satanom“…Petrovi povedal: „Choď mi z cesty, satan. (Choď za mňa presnejší preklad..) Peter sa cíti mocný natoľko, že chce Ježišovi ukazovať cestu. Odmieta myšlienku Ježišovej smrti, lebo netuší, že smrť nie je koncom všetkého. A teda Ježiš si berie so sebou na horu svojho „satana“ a odpovie na pokušenie aj Petra a aj na to pokušenie z púšte. Na vysokom vrchu – na miesto božskej prirodzenosti – sa pred nimi premieňa.
Ukazuje im, že božská prirodzenosť sa v ňom nezjavuje prostredníctvom moci, ale cez lásku; nie dominujúc – ale milujúc; nie berúc život – ale ponúkajúc svoj vlastný život aj za cenu smrti. Práve o svojej smrti sa rozpráva na vrchu s dvoma postavami, ktorými boli Mojžiš a Eliáš. Mojžiš a Eliáš nielen že reprezentovali zákon a prorokov, ale boli ľuďmi, ktorí sa rozprávali s Bohom tvárou v tvár. A teraz sa rozprávajú s Ježišom. Pre Ježiša smrť nezmenšuje život osoby, ale je tým, čo ju premieňa. (sv. Pavol: nezomrieme, ale sa premeníme…..) Ježiš povedal, že spravodliví zažiaria v božom kráľovstve ako slnko – a v príbehu počúvame, že jemu tvár žiarila ako slnko a odev zbelel ako svetlo. To pripomína farby odevu anjela, ktorý zvestoval vzkriesenie. Čiže môžeme príbehu rozumieť aj tak, že v Ježišovi sa zjavujú následky vzkriesenia; je v ňom prítomný život, ktorý nezničí ani smrť. Ba práve naopak, smrť dovolí životu zakvitnúť v novej forme, plnej a definitívnej. Vo forme, ktorú tu na zemi nemôžeme dosiahnuť.
Peter sa rozhodne tiež niečo povedať: …urobím tu 3 stánky, tebe, Mojžišovi a Eliášovi. V tradícii Izraela je jedna veľmi dôležitá slávnosť: Sviatok stánkov. Pripomína vyslobodenie z egyptského otroctva. Preto sa týždeň medzi septembrom a októbrom bývalo v stánkoch. Bolo to pripomenutím dávneho oslobodenia a zároveň akási viera, či sa čakaný Mesiáš nezjaví práve počas sviatku stánkov. Peter chce postaviť 3 stánky pre toho najdôležitejšieho, ktorý je pomenovaný v strede: teda pre Mojžiša. Peter spoznáva v Ježišovi mesiáša, ale je to mesiáš podľa spôsobu myslenia ovplyvneného Mojžišom. Teda niekto, kto bude najoddanejším plniteľom všetkých zákonov a pravidiel a bude aplikovať zákon s takým zápalom ako Eliáš (nemôžeme nespomenúť jeho osobné angažmá pri masakri 450 kňazov iného božstva.)
Kým ale ešte Peter hovoril zahalil ich oblak. Oblak je obrazom božej prítomnosti. Čiže Boh prerušuje Petra. Nesúhlasí s tým, čo hovorí. Hlas, ktorý prehlasuje o Ježišovi, že je milovaný Syn – teda aj dedič. Patrí mu všetko, čo mám ja Otec. Syn, v ktorom má zaľúbenie – to už zaznelo pri krste v Jordáne. Môže nám to pripomenúť skutočnosť krstu. Veď v krste prijímame poslanie svedčiť o vernosti Otcovej lásky voči nám aj za cenu života. A odpoveďou Boha na tento záväzok je život, ktorý je schopný prekonať smrť. Božia reč končí rozkazom: počúvajte ho! Nemajú teda počúvať Mojžiša a Eliáša ale Ježiša. Mojžiš a Eliáš sú daní do vzťahu s učením Ježišovho života. Čo súladí je prijaté, čo sa líši – je vynechané!
Učeníci padli na tvár. Je to symbolom prehry aj neúspechu. Učeníci sa cítia porazení. Ale Ježiš pristúpil k nim a dotkol sa ich – tak ako robil s chromými a mŕtvymi. A povedal vstaňte a nebojte sa. Ježišovou odpoveďou je vždy ohlasovanie života. Keď vstali nevideli nikoho iba Ježiša. Ešte hľadali Mojžiša a Eliáša – veď oni sú ich minulosťou, tradíciou. Odteraz budú musieť dôverovať iba Ježišovi. Nie Mojžišovi a jeho zákonu alebo Eliášovi a jeho prorockému zápalu.
Je naším poslaním života, aby sme sa stávali stále viac božími (deťmi, synmi, dcérami…) Dnes sme sa mohli presvedčiť, že cesta k tomu nevedie prostredníctvom pokušenia moci, ktoré tu stále bude naporúdzi. To nie je správny kľúč.  Ale cestou, tým správnym kľúčom je Láska. Keď si sv. Terézia z Lisieux hľadala svoje miesto v cirkvi objavila: budem láskou v srdci. Ona vo svojom krátkom pozemskom živote stihla aplikovať túto pravdu vo svojej malej ceste do veľkej hĺbky. A to prajem každému z nás.