sep 202014
 

V prvom čítaní nasledujúcej nedele budeme z knihy proroka Izaiáša počuť nasledujúce pravdy: „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky od vašich myšlienok.“ Tieto slová sú najlepšou prípravou na čítanie evanjeliového podobenstva, ktoré je jedným z najdiskutovanejších z celého Nového zákona. Tak budú poslední prvými a prví poslednými.

Počúvajúc slová Ježišovho podobenstva isto sa v nás búri náš cit pre spravodlivosť. A určite právom, keby šlo o realitu zamestnávateľsko – zamestnaneckých vzťahov. Ježiš nás  však hneď na začiatku upozorňuje, že toto je o Nebeskom kráľovstve.

Keby robotníci hneď na začiatku vedeli, ako to všetko dopadne, pravdepodobne by nepracovali hneď od rána. Oni to však nevedeli. Ale my, poučení Ježišovým evanjeliom, už vieme, ako to dopadne a tak mnohí prichádzajú k nerozumnému uzáveru: Je teda šikovnejšie zaradiť sa medzi tých robotníkov poslednej hodiny, a nie k tým prvým, ktorí sa musia namáhať celý deň – a musíme si povedať otvorene, že žiť svoj život dôsledne po kresťansky je naozaj často namáhavé. Chcú teda žiť svoj život nezávisle na Božej vôli, nezávisle na Božích projektoch, no a Nebeské kráľovstvo si dúfajú zabezpečiť spoveďou tesne pred smrťou. Koľkokrát my kňazi počúvame slová: Teraz nemám čas na modlitbu, teraz nemám čas chodiť do kostola, mám veľa práce, mám veľa záujmov a nič nestíham. Keď budem starší, potom budem mať čas aj na modlitbu, aj na kostol… Keby si len človek uvedomil, aké je to zvrátené, čo hovorí…

Viete si predstaviť muža, ktorý by svojej manželke povedal: Teraz ma moc nebavíš. Nechce sa mi tráviť čas s tebou. Toľké iné majú o mňa záujem… Chcem si užívať, chcem sa zabávať. Ty na mňa čakaj. A keď ma už iné nebudú chcieť, keď už nebudem vládať, potom prídem za tebou a dúfam, že ma starostlivo doopatruješ, aby som mal pri tebe šťastnú a spokojnú starobu… To si ani nevieme predstaviť, že by človek človeku takéto čosi povedal. Bolo by to neľudské. Ale k Bohu sa žiaľ často takto správame. Aké neľudské je povedať Bohu svojim životným postojom: Vieš čo, Pane Bože? Teraz si chcem ešte užívať, teraz mám o toľko vecí záujem a toľkí majú záujem o mňa… Ja ťa vnímam, viem, že si a chceš ma, ale moc ma to s tebou nebaví. Keď už nebudem vládať inšie, keď už ma inšie baviť nebude, potom budeš pre mňa dosť dobrý aj ty. Potom prídem a dúfam, že ma zoberieš do neba. Evanjelium sa stalo nie prostriedkom na dobrý život, ale na dobré umieranie.

Kľúč k odhaleniu posolstva dnešného evanjelia nájdeme opäť v prvom čítaní. Izaiáš píše: „Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť, volajte ho, kým je nablízku.“ Dnešné evanjelium je o šťastí povolaného. Šťastný je každý, kto počul pozvanie a prijal ho. Či už hneď zrána, alebo až k večeru, ale predsa ešte včas.

Pán nás pozýva cez svedomie. Ale pozor: svedomie je veľmi formovateľné. Kto ho má trénované, má ho veľmi citlivé. Ale kto sa oň nestará, má svedomie tvrdé, mlčiace. Kto sa nestará o svoje vnútro, dokáže dokonca aj nenávidieť bez výčitiek svedomia a ospravedlní si to, že „veď mu ide len o spravodlivosť“. Pozvaní od Pána nám prichádza cez svedomie veľa. A často sú veľmi jemné. Len taká nenápadná túžba pohnúť sa ďalej, žiť bližšie s Bohom, viac sa modliť, viac milovať, urovnať si vzťahy… Každá takáto dobrá túžba v nás je veľkým, vzácnym darom od Boha, je pozvaním do jeho vinice. Kto však na tieto drobné impulzy nereaguje, riskuje, že sa stratia. Svedomie otupie, srdce stvrdne. A človek sa zastavuje a upadá… Vďačne odpovedajme aj na najjemnejšie pozvanie. Je darom od Boha a šťastím pre nás. Hľadajme Pána, kým ho možno nájsť, volajme ho, kým je nablízku.