aug 152015
 

Milí priatelia. Aby sme mohli žiť, musíme jest a piť. No z jedla a nápoja sme si my ľudia vo všetkých kultúrach urobili čosi oveľa vznešenejšie, ako len prostriedok k prežitiu.
Prestretý stôl je akýmsi oltárom rodiny, miestom, okolo ktorého sa rodina schádza. Ak si chceme niekoho uctiť, pozveme ho na obed, na večeru, či aspoň „na pohárik“. A ak chceme niekoho, alebo nejakú významnú udalosť osláviť, usporiadame hostinu. Ľudia, ktorí sa majú radi, dobré jedlo a dobre pitie – to všetko jednoducho patrí k dobrej oslave.
Aká škoda, že si niekedy my ľudia dokážeme pokaziť aj takéto krásne chvíle života. Aká škoda, že kvôli našej neúprimnosti sa aj účasť na z lásky úprimného srdca ponúknutej hostine stáva len nepríjemnou povinnosťou, ktorej sa nedá vyhnúť.
Čítania zo Svätého písma pri liturgii nasledujúcej nedele nám tiež hovoria o hostine, o jedle a o nápoji.
V prvom čítaní z Knihy prísloví budeme počuť o hostine, ktorú pripravila múdrosť a na ktorú sú pozvaní všetci, ktorí majú o ňu záujem. Múdrosť hovorí: „Ten, kto je pochabý, nech sa uchýli sem. A komu chýba rozum, toho poučím. Poďte a jedzte z môjho pokrmu a pite z vína, čo som namiešala. Opusťte nerozumnosť a budete žiť, budete kráčať cestou rozvážnosti.“
A čítanie z Jánovho evanjelia nám objasňuje, čo je tou hostinou, na ktorú nás Starý zákon pripravuje tak vznešenými prisľúbeniami. Ježiš hovorí: „Ja som živý chlieb, ktorý zostupuje z neba… Moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý napoj. Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom.“
Múdrosť pripravila hostinu…. Ježiš pre svojich, teda pre nás, pripravil hostinu, z ktorej máme žiť…
Autor knihy Nasledovanie Krista píše: Cítim, že v tomto živote potrebujem nevyhnutne dve veci, bez ktorých by sa mi stal život so všetkými svojimi biedami neznesiteľným. Viem, že vo väzení v môjho tela potrebujem jedlo a svetlo. Kvôli tomuto si daroval mne biednemu tvoje telo na udržiavanie môjho tela a mojej duše a tvoje slovo ako svetlo na mojej ceste. Bez týchto dvoch veci by som nemohol žiť dobre. Áno, Božie slovo je svetlom duše a Najsvätejšia sviatosť je chlebom života. Môžeme ich nazvať aj dvoma stolmi v poklade svätej Cirkvi.

Pri slávení eucharistie, pri svätej omši, išlo vždy o spojenie dvoch stolov: stola „Slova“ a stola „Chleba“. Vlastne ani neide o dva stoly, naopak, len o jeden jediný, pretože to len dvojakým spôsobom prijímame poživeň z toho istého zdroje, ktorým je sám Pán Ježiš Kristus. Keď hovorí: Ja som živý chlieb, ktorý zostupuje z neba,…., toto JA znamená celého Krista – ako jeho Slovo, tak aj jeho Telo a Krv.

Je ťažké hovoriť o Božích skutočnostiach ľudskými slovami. Aby sme aspoň čiastočne pochopili čosi z hĺbky tajomstva Eucharistie, pomáhame si rozličnými prirovnaniami a obrazmi. A jeden z výstižných obrazov na vysvetlenie podstaty a významu svätej omše je obraz hostiny. Eucharistia je hostina, ktorú Pán z lásky pripravil pre svojich. Za pokrm nám dáva sám seba a potrebujeme ho pre život tu na zemi, ale aj pre život večný, ako povedal: „Veru, veru, hovorím vám: Ak nebudete jesť telo syna človeka a piť jeho krv, nebudete mať v sebe život….“ Eucharistia je hostinou, spoločenstvom lásky. Stretáme sa so živým Ježišom Kristom, ktorý povedal: „Kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi.“ Naša svätá omša má byť však aj spoločenstvom lásky tých, ktorí patria Pánovi. Aká škoda, že v našich kostoloch túto spolupatričnosť, túto vzájomnú lásku často nie je cítiť.

Na hostinu Pánovu sme pozvaní všetci. Koľko je však tých, ktorí tomu nerozumejú. Aké bolestné je pre kňaza pozorovať na jednej strane utrpenie tých starých a chorých ľudí, ktorých jednou z najväčších túžob je dostať sa do kostola na svätú omšu, ale nemôžu, a na druhej strane ľahostajnosť toľkých, ktorí by sa na omšu aj ľahko dostali, ale nemajú o to žiaden záujem.

Už to je veľká vec, ak niekto chodí každú nedeľu a vo sviatky do kostola preto, že je to povinnosť, že je to príkaz, predpis. Nepodceňujme to. Takýto postoj je prejavom vernosti. Oveľa viac je však, ak niekto chodí do kostola preto, že to potrebuje, že tam vždy načerpá nové sily do života.

Nech si každý sám za seba úprimne odpovie, aký je jeho vzťah k nedeľnej omši: či nechodí, alebo si chodí splniť povinnosť, alebo chodí na ozajstné stretnutie s Pánom v jeho Slove a v Chlebe života v spoločenstve veriacich, teda na skutočnú hostinu….

Blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu.