nov 062015
 

Pred týždňom sme oslavovali sviatok všetkých svätých, tých Božích priateľov, ktorí boli v živote naozaj úspešní. V Cirkvi sme pozývaní, aby oni boli pre nás ozajstnými vzormi, ktoré máme nasledovať, priateľmi, ku ktorým patríme a aj sprievodcami a pomocníkmi na našej ceste. Veď je to pre nás také prirodzené, že nasledujeme príklady úspešných a napodobňujeme ich… Kto sa napríklad chce stať dobrým športovcom, zaujíma sa o tých dobrých a slávnych a napodobňuje ich. Tak isto kto chce niečo dosiahnuť v umení… Aj kto chce byť úspešný v podnikaní, pozoruje veľkých podnikateľov a učí sa od nich…

Sme ľudia, žijeme v ľudskom tele a všetci na tej istej planéte, no a či už to chceme, alebo nie, vzájomne sa ovplyvňujeme – vedome i nebadane. Máme si však toho byť vedomí a počítať s tým. Uvedomoval si to aj náš Učiteľ a v dnešnom krátkom evanjeliovom úryvku nám dáva varovanie pred kontamináciou skazenou spoločnosťou a aj návod, koho si vyberať za vzor.

Hovorí: „Varujte sa zákonníkov…!“ Máme sa ich varovať, teda vyhýbať sa im. Im, tým navonok slušným, váženým, nábožným – čo sú koniec koncov ušľachtilé vlastnosti. V ich prípade však je slušnosť len pozlátkom pred ľuďmi, akousi maskou…, ich váženosť u ľudí je samoúčelná a nábožnosť len prostriedkom na dosiahnutie cieľov, ktoré nie sú až tak ušľachtilé… A prečo sa im máme vyhýbať? Pretože sme ľudia a navzájom sa ovplyvňujeme. Keď s niekým trávime veľa času, vytvárame si s nim vlastný slang – spôsob vyjadrovania, spôsob videnia a hodnotenia reality, aj spôsob konania… Je to prirodzené a spontánne.

Výzva vyhýbať sa zákonníkom, vyhýbať sa tým zvráteným – ako jej máme správne rozumieť, aby sme zostali verní Ježišovmu duchu… Určite to neznamená, že Ježišovi učeníci majú uniknúť zo sveta, zavrieť sa do geta, vytvoriť asi akúsi vlastnú paralelnú realitu, svoj vlastný, izolovaný svet… To by bolo sektárske. Tak to Ježiš určite nemyslel. Veď vo svojej veľkňazskej modlitbe sa modlil: „Otče, neprosím, aby si ich vzal zo sveta…“ Veď svet je náš, je to náš životný priestor, kde sa máme realizovať, je to naše misijné pole…

Ako to teda myslel? Páči sa mi výrok: „Za rodinu nemôžeme, tú musíme prijať takú, aká je. Ale priateľov si vyberáme.“ Ako synovia a dcéry Adama žijeme v jedinej ľudskej rodine, všetci ľudia sú nám bratmi a sestrami a musíme s nimi žiť (a nielen ich trpieť, ale učiť sa ich naozaj milovať). Ale sami si slobodne môžeme zvoliť priateľov, ľudí, ktorým venujeme mimoriadnu lásku, priazeň, obdiv, tých, s ktorými budeme vedome a dobrovoľne tráviť viac času… A pri ktorých sa budeme sami zušľachťovať.

Je rozdiel vidieť, a je rozdiel pozerať sa… Je rozdiel počuť a počúvať… Je rozdiel, ak nám napadne myšlienka, a je rozdiel, ak sa tej myšlienke venujeme… Takto aj my žijeme vo svete, ktorého kultúra nie je preniknutá duchom evanjelia… Čítame také noviny, pozeráme na televíziu, pozorujeme konanie ľudí okolo nás, rozprávame sa s nimi… Tomu sa nevyhneme. Ale popri veciach, ktorým sa nemožno vyhnúť, máme možnosť aj aktívne si určiť, čomu a komu budeme venovať ten čas, ktorým môžeme sami disponovať. A máme si dopriať dostatok toho, čo nás bude formovať pozitívne: Kontakt s Bohom v modlitbe, čítanie dobrej literatúry, pekné umenie, ticho sa samota, ale aj kontakt s ľuďmi Božími – svätcami. Či už s tými v nebi, alebo tými ušľachtilými ľuďmi okolo nás…

Vedie nás k tomu aj Božie slovo: Pán Ježiš hneď, ako varoval svojich pred kontaktom so zákonníkmi, upriamil ich pozornosť na ženu, ktorá si ich pozornosť naozaj zaslúžila. Pre povrchného pozorovateľa nebola hodna pozornosti. Chudobná vdova, ani len nebola kresťankou, ani len nechodila s Ježišom. Gesto, ktoré urobila, bolo tiež navonok slabé: Vhodila do pokladne dve drobné mince… Z toho chrám naozaj nezbohatne… Ale vnútorná hodnota tohto gesta bola taká nesmierna že vyvolala obdiv aj u samého Boha. V Božích očiach bola veľká a naozaj bolo vhodné, aby jej Ježišovi nasledovníci vedome venovali svoju pozornosť. Veď v tomto Bohu nevernom svete sú takéto hoci nenápadné duše univerzitou Božej múdrosti, kde sa učia tí, čo chcú byť naozaj múdri.

Aj medzi nami žijú Boží ľudia. A často sú tichí, nenápadní. Ale sú pre nás darom.

Spomínam si pri tejto príležitosti na jeden rozhovor. Bol som vtedy ešte mladý kaplán. Prišla za mnou staršia pani a povedala mi: „Pán kaplán, nedarí sa mi, poraďte mi!“  „A v čom sa vám nedarí?“ „Nedarí sa mi mať krásnu tvár.“ Ostal som zmätený. S takým problémom by mala ísť skôr za plastickým chirurgom, ako by som jej mohol ja ako kňaz pomôcť? Pochopil som, až keď pridala vysvetlenie: „Viete, chcela by som mať takú krásnu tvár, ako majú niektorí starci, ktorým z očí žiari dobrota, čistá, nádherná dobrota.“

Musel som uznať, že je to krásna túžba. Koľko sa však za tým skrýva práce na sebe, koľko „šľachtenia“, kým sa niekto dopracuje k tak ušľachtilo krásnej tvári. Takíto ľudia robia však svet krajším a nás samých, ak s nimi máme kontakt, robia lepšími.

Dnešné evanjelium nás poučuje, koho sa máme varovať a kto má na nás blahodarný vplyv. Vykročme teda do dnešnej nedele a do nasledujúceho týždňa, kde budeme stretať rôznych ľudí a pri nich budeme môcť tento Ježišov návod uskutočňovať.