mar 022018
 

Rozprával mi raz jeden kolega – kňaz, ktorý pôsobí na Morave, o jednej svojej ťažkosti. Má veľmi dobrých farníkov, ktorých má rád a zdá sa, že aj oni majú radi jeho. Často ho pozývali na návštevy – pri krstinách, oslavách, alebo len tak, na nedeľný obed… To je milé. V podstate milé je aj to, že si ho chcú uctiť. Keď už k nim na obed má prísť pán farár, tak sa snažia pripraviť to najlepšie a najslávnostnejšie jedlo. No a v tom kraji to je sviečková. Vynikajúca vec. Ale keď to má jesť každú nedeľu a niekedy aj medzi tým, nuž, zunovalo sa mu to. Spomínal: „Tak rád by som si dal aj niečo iné, obyčajnejšie… ale nechcem ich uraziť.“

Človek prežíva väčšinu svojho života ako dni všedné, na rozdiel od zvieratiek však potrebuje aj sviatky, dni výnimočné. Aj pre ducha, aj pre telo. Dobrá gazdiná sa vždy snaží variť dobre a zdravo. Avšak v nedeľu je to jedlo iné, slávnostnejšie. Aj telo má cítiť, že je to výnimočný deň. A len občas sú narodeniny niekoho v rodine… zas je to iné. A len raz do roka je štedrá večera. Keby však nebolo všedných dní, nevedeli by sme si ani sviatky vážiť  . To výnimočné má svoje čaro v tom, že je to výnimočné…

Budúcim kazateľom sa vštepuje do srdca zásada: Výnimočné prostriedky treba používať výnimočne (napríklad veľmi silné emotívne zaangažovanie sa, krik či rozplakanie ľudí, audiovizuálne pomôcky…). Keby to bolo stále, tak by to stratilo silu. A aj to obyčajné, bežné veľmi potrebujeme, sme ľudia…

Evanjelium tejto nedele nám Ježiša predstavuje veľmi, ale veľmi nezvyčajne.

Obraz Ježiša s bičom v ruke je čosi naozaj výnimočné. Naznačuje nám to, že išlo o čosi dôležité… Aj fakt, že túto epizódu z Ježišovho života spomínajú všetci štyria evanjelisti nám naznačuje, že to nebola len príhoda o tom, ako Ježiša raz ovládli emócie, ale že to obsahuje v sebe zásadné, kľúčové teologické posolstvo.

Isto nie je náhoda, že jediné, čo z takzvaného Ježišovho „skrytého života“, z celých tých vyše tridsiatich rokov poznáme, je príbeh, ako sa Ježiš stratil pri púti, a keď ho po troch dňoch našli v chráme, odpovedal na výčitku rodičov vetou: „Prečo ste ma hľadali? Či ste nevedeli, že mám byť tam, kde ide o môjho otca?“

Chrám ako taký nebol vynálezom Izraelitov. Takmer všetky náboženstvá stavali chrámy svojim bohom. Ľudia z toho, čo mali k dispozícii, venovali nejaký dobrý pozemok bohu a tam postavili pre svojho boha to najkrajšie, čo dokázali. A verili, že tam božstvo prebýva, že ho tam môžu stretnúť, uctievať si ho a prinášať mu obety.

Jeruzalemský chrám bol postavený na želanie Boha samého. Stavali ho najlepší umelci a použili pri tom najlepšie materiály, aké mali k dispozícii. Vo Svätom Písme sú nekonečne dlhé a detailné opisy toho, aký chrám si Boh želá, ako ho majú postaviť, aké má mať rozmery… A sám Pán Boh garantoval, že tam bude špeciálnym spôsobom prebývať a tam ho budú môcť ľudia stretať.

Potreboval však všemohúci Boh dom, aby mal kde bývať? Potreboval všadeprítomný Boh nejaké mimoriadne miesto, kde ho ľudia budú môcť stretať a uctievať si ho?

Boh to isto nepotreboval, potrebovali to ľudia. A nielen Izraeliti, ktorí vo svojej  dobe tento chrám navštevovali, ale aj ľudstvo ako také… My dnes už vieme, že Jeruzalemský chrám, tak zásadný pre židovské náboženstvo, bol v skutočnosti len predobrazom toho pravého chrámu, ktorým bol Ježiš Kristus. Veď to on bol tým miestom na zemi, tým kúskom hmoty, kde naozaj prebýval pravý Boh. V jeho osobe mohli ľudia stretnúť Boha, zažívať jeho lásku, počuť jeho Slovo, nechať sa ním uzdravovať. Preto bol pre Ježiša dôležitý Jeruzalemský chrám a aj preto sa rozhodol riešiť a vyriešiť to problematické okolo neho.

Venujme sa teraz trochu dvom problémom, spojeným s chrámom. Ten prvý nám je pochopiteľnejší.

Ježiš pri čistení chrámu povedal: „Nerobte z domu môjho otca tržnicu.“

S kultom v chráme bol spojený veľký biznis. Do Jeruzalemského chrámu prichádzali židia a prozeliti z celého sveta. A využívali to na prinášanie obetí a platenie daní, určených Zákonom. Prinášali vtedy bežne používané peniaze Rímskej ríše. Na nich však bol obraz cisára, teda čosi, čo bolo zakázané ako modloslužba. Tieto peniaze do chrámu nesmeli. Tak pred vchodom pod schodmi bol veľký priestor, kde si v zmenárni ľudia mohli vymeniť svoje peniaze za špeciálne chrámové peniaze (samozrejme, že slušný poplatok). Zároveň si tam ľudia, prichádzajúci z diaľky, mohli kúpiť zvieratá na obetu – čo bolo lepšie, ako vliecť ich celú cestu z domu (a tiež za nekresťanské peniaze). Aký skvelý obchod to bol vieme z toho, že Jeruzalemský chrám bol vo svojej dobe najväčšou bankou, klenotnicou v celom Stredomorí, možno aj na svete. Keď bol v roku 70 rímskym vojskom dobytý Jeruzalem a zbúraný chrám, bolo odrazu v obehu toľko zlata, že v sýrskej provincii zažili čosi ako krach na Wall Street, hodnota zlata prudko klesla.

S takýmto „svätým obchodom“ Ježiš určite spokojný nebol s zakročil proti nemu.

Druhým problémom Jeruzalemského chrámu bolo, že hoci sa v ňom ľudia mali spájať s Bohom a zároveň to bolo miesto, ktoré malo zjednocovať Boží ľud, bol chrám aj miestom veľkého rozdelenia. Chrám bol obrovský a rozdelený na viacero sektorov. Pohania, malomocní a inak nečistí ľudia sa dnu nedostali, maximálne prišli po tú spomenutú zmenáreň. Ženy sa dostali do chrámu, ale len do vyhradeného sektora. Muži sa dostali ďalej. Najďalej sa dostali kňazi. A do veľsvätyne, oddelenej od ostatného priestoru oponou sa dostal len veľkňaz, aj to len raz v roku. A Ježiš prišiel odstrániť aj toto rozdelenie. V evanjeliách čítame, že v momente jeho smrti sa chrámová opona roztrhla. V liste Efezanom Pavol píše, že Ježiš zbúral múr rozdelenia. V ňom sme všetci jedno.

Poďme sa teraz pozrieť, aké posolstvo v udalosti vyčistenia chrámu nájdeme pre náš praktický život.

Ak by sme sa zastavili len pri problematike cirkevných peňazí a pri tých, ktorí na Cirkvi parazitujú, bolo by to možno populárne, ale isto povrchné a málo užitočné… Skúsme ísť hlbšie…

Ježiš bol veľmi citlivý na Jeruzalemský chrám, veď tento bol predobrazom jeho samého. Ale po jeho nanebovstúpení svet neostal bez chrámu…

Svätý Pavol nazýva kresťanov, že oni sú chrámom Ducha Svätého, teda chrámom Božím. Práve my, pokrstení, my máme byť tým privilegovaným kúskom vesmíru, ktorý je zasvätený Bohu, v ktorom všadeprítomný Boh mimoriadnym spôsobom prebýva. V nás majú ostatní ľudia stretať Boha, počuť ho, cez nás majú zažívať jeho lásku, cez nás majú byť uzdravovaní…

A podľa Ježišovho príkladu sa aj my máme starať o čistotu tohto chrámu.

Náš chrám nesmie byť miestom rozdelenia… na to pozor, lebo v tom zlyhávame často. Máme náš život podelený na sektor Boží a ten ostatný, náš život podelený na čas modlitby a na čas, kedy si na Božiu prítomnosť ani nespomenieme, na čas bohoslužby a ten ostatný čas, teda čas práce, obchodu, zábavy (často s pravidlami, v ktorých pre Božiu vôľu niet priestoru). Naozaj veriaci človek si Boha pustí všade a je pre neho všetkým…

Židia zhrešili tým, že si z náboženstva urobili obchod. Ale pozor, ani my nie sme voči tomuto imúnni. Aj my tak radi vstupujeme do obchodného vzťahu s našim Bohom. Pomodlím sa, aby som to a to získal. Dodržiavam pravidlá, aby som nebol trestaný. Toľko a toľko urobím a cítim, že si zaslúžim odmenu. Ale v pravom náboženstve niet miesta pre obchod. Milosť treba prijať ako nezaslúžený dar, nemožno si ju získať, ani kúpiť. Všetko spočíva len v tom, aby si človek uvedomil Božiu lásku a miloval.

Obraz Ježiša s bičom v ruke na nás robí isto silný dojem. Ale realisticky… Vyriešili sa týmto Ježišovým zásahom problémy chrámu? Ako to tam asi vyzeralo v na druhý deň? Ja si myslím, že presne tak, ako pred Ježišovým zákrokom.

Myslím, že aj v tomto nájdeme pre nás posolstvo: O čistotu Božieho chrámu sa treba starať denne. Je to úloha na celý život. A po tomto našom dnešnom stretnutí s evanjeliom môžeme byť do tejto upratovacej práce viac motivovaní.