nov 092007
 

Liturgické čítania

Ten, kto navštívil Rím a putoval aj k Lateránskej bazilike, možno si všimol, že neďaleko tohto obrovského chrámu stojí maličká socha. Pútnici sa často zvyknú pýtať, kto je to. Vtedy sa dá vysvetliť, že je to socha svätého Františka Assiského a dá sa objasniť, aj prečo tu stojí.

V čase života sv. Františka (1182 – 1226) Cirkev prežívala vnútornú krízu. Videl a cítil to vtedajší pápež a videli a cítili to aj mnohí kardináli i biskupi. Bolo treba uvažovať čo robiť, aby sa tejto kríze zamedzilo. Ľudské riešenia však nepomáhali. Bolo treba, aby zasiahol Boh.

V tom istom čase to bol práve Pán, ktorý vnukol mladému, veselému, niekedy až pochabému mladíkovi z Assisi, aby zanechal svet a nasledoval ho v úplnej chudobe. Aby tak opravil jeho dom. Tento mladík najskôr nerozumel, že ide o Cirkev, a preto začal opravovať blízky kostol. Neskôr však pochopil, že Pán ho volal k tomu, aby budoval Cirkev duchovne. A keď pápež vo sne videl ako pukajú steny Lateránskej baziliky, videl zároveň i maličkého človiečika, ktorý prišiel a podoprel padajúci chrám. A ten zostal stáť. Pápež si uvedomil, že týmto človiečikom je zaznávaný sv. František Assiský. Na pamiatku tejto udalosti pri hlavnej rímskej bazilike stojí socha svätca z Assisi.

Nás to môže viesť k ďalšiemu uvažovaniu. Cirkev sa často nachádza v kríze, avšak to nie je jej najväčší problém. Najväčší problém by bol, keby z nej nevedela vyjsť. Ľudské riešenia a uvažovania pravidelne zlyhávajú. Iba čisto ľudské piliere nemôžu podržať Božie dielo. My máme mnohorazy pripravené „betónové injekcie“ základných dogmatických právd, máme „lešenia“ nových teologických pohľadov a názorov, máme pripravené nové projekty a nové kvalitné materiály a nič a nič…

Maličký človiečik z Assisi nás učí, že tu nestačí ľudská sila a ľudské riešenie, tu treba Božiu milosť, ktorej musíme byť otvorení, treba tu vánok svätosti, a nie mudrovanie kritikov a reformátorov. Toto je to, čo najviac potrebujeme, a toto je to, čo nám najviac chýba. Cirkev to nakoniec vidí a keď spätne pozoruje svoje dejiny, vidí, že jej vždy pomohlo čosi nečakané a zaznávané. Svätý Benedikt schovaný v jaskyni, sv. František a Dominik ukrytí v chudobe a v pokore. Sv. Vincent zaujatý službou druhým až po posledného dychu. A mohli by sme menovať ďalších a ďalších. No to hádam ani netreba. Lepšie bude ešte všimnúť si metódu budovania chrámu, ktorým je Cirkev. Je jednoduchá, a preto prístupná všetkým. Hovorí nám ju sám sv. František: Nesmieme byť múdri a rozumní podľa tela, ale skôr máme byť jednoduchí, pokorní a čistí. Nikdy nesmieme túžiť dostať sa nad iných, ale skôr máme byť sluhami a poddanými každému ľudskému stvoreniu kvôli Bohu. A na všetkých, čo takto robia a vytrvajú až do konca, spočinie Pánov Duch a urobí si v nich stánok a príbytok…

V dnešnom svete potrebujeme chrámy, ktoré sú budované rukou, ale ešte viac potrebujeme príbytky Ducha, ktoré buduje náš Pán svojou milosťou.