apr 232006
 

„Videli sme Pána.“ Takto privítali apoštola Tomáša ostatní učeníci. Reakcia Tomášova sa však už stala svetoznáma: Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoj prst do jeho rán a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím… Tak trochu sa ti, Tomáš, ani nečudujem. Pýtal si sa možno celkom oprávnene: a kde je druhá časť svedectva? Tá veta, to oznámenie: „videli sme Pána“ je akoby neúplné. Tam nemala byť bodka zo strany ostatných apoštolov. Malo to znieť predsa len trochu inak. Napríklad: Videli sme Pána, a preto sme plní radosti. Videli sme Pána, a preto sa už nezamykáme. Videli sme Pána a nie sme už vystrašení… Videli sme Pána a… Jednoducho za touto vetou nemá byť nikdy bodka. Stretnutie s Pánom nesmie nikdy končiť tak, že som ho videl a dosť. Vždy musí čosi zmeniť, vždy musí spraviť nejakú malú revolúciu v mojom živote. Tomáš ju nevidel. Apoštoli boli stále za zatvorenými dverami. Aj vtedy, keď prišiel Pán o osem dní druhý raz. Aj vtedy bolo ešte zamknuté… Nečudo, že reakcia Tomáša bola taká aká bola: Kým neuvidím –  neuverím…

Zdá sa, že by sme v dnešnej dobe potrebovali viac Tomášov, ktorí by nás niekedy vedeli tak trochu pristaviť. Zamerali sme sa totiž na činnosť a na prostriedky a prostriedky sme si zamenili s cieľom. Toto považuje Jacques Maritain za prvý pedagogický omyl. Kľudne ho môžeme nazvať aj prvým omylom pastoračným. Podľa čoho hodnotíme kvalitu svojho kresťanstva? Podľa čoho hodnotíme kvalitu kňazov a našich farností? Nezriedka podľa počtu zorganizovaných akcií. Ale chýba niekedy tá druhá časť vety. Mali sme celonočnú adoráciu. A potom? Zorganizovali sme kongres. A potom? Boli sme na púti. A potom? Spravili sme podpisovú akciu. A potom? Zaujali sme postoj proti potratom. A potom? Pripravili sme mladých na birmovku. Bola pekná slávnosť. A potom? Boli sme na audiencii, modlili sme sa ruženec, rozjímali sme… A potom? Mohli by sme pokračovať do nekonečna, ale netreba. Lepšie bude zamyslieť sa a zmeniť naše uvažovanie aj naše pohľady na veci. Hlavne si dať pozor, aby sme v dnešnom svete nechceli svedčiť iba prvou časťou vety: Videli sme Pána… Tomášovia jej nikdy neverili. Vždy čakali za touto vetou nie bodku, ale čiarku a potom niečo z nášho života, niečo, čo sme zmenili, čo sme opravili. Čakali otvorené dvere na večeradle…

Viem. Nebolo by dobre, keby sa apoštolský zbor skladal iba zo samých Tomášov, ktorí by radi všetko spochybňovali. Avšak v dnešnej dobe by sme ich predsa len potrebovali trošku viac. Vždy je dobre, keď niekto dokáže položiť otáznik po nejakej nadšenej akcii a dokáže sa spýtať: a čo bude ďalej…?