sep 232017
 

Dnes sa veľa ľudí cíti nepotrebnými. A tiež mnohí máme pokušenie riešiť svoje postavenie v rozličných spoločenských rebríčkoch. A šplhať sa v nich čoraz bližšie k pódiovým priečkam. Určite dnes netrpezlivo čakáme, ako dopadne Peťo Sagan v jeho pokuse 3. krát za sebou získať titul majstra sveta za sebou. Ale šport je predsa niečo, čo je len výsekom života. Ako je to teda v živote samotnom? Čo nám k tomu dnes hovorí Boh vo svojom slove?

Ak Peter Sagan bude uzavretý medzi mnohými konkurentmi v pelotóne, dnešné Božie slovo je „uzavreté“ medzi jedno vyjadrenie, ktoré stojí na začiatku aj na konci a znie veľmi paradoxne. Myslím tým vetu: A tak budú poslední prvými a prví poslednými. Táto veta nadväzuje na kontext 19. kapitoly Matúšovho evanjelia, ktorá sa však nečítala minulú nedeľu. Myslím tým príbeh o bohatom mladíkovi, ktorý prišiel za Ježišom a pýtal sa ho, čo má robiť aby získal večný život. Ježiš načína veľmi vážnu tému o tom, čo potom budeme počuť aj v dnešnom evanjeliu. Tému o milosti a o našom ľudskom konaní.

Myslím že moja generácia v cirkvi vyrástla hodne na tom, že spása či nebo si máme nejakým spôsobom zaslúžiť. Napr. za to, že sa budeme snažiť byť dobrými ľuďmi, modliť sa, chodiť do kostola, postiť sa. Je veľa ľudí, ktorí sa poctivo snažili aj snažia a ja rozumiem, že im veľmi ťažko padne napr. pochopiť to, že sa niekto na konci života obráti k Bohu a dostane sa do toho istého neba ako tí, ktorí sa od malička snažia žiť vieru.

Ježiš hovorí v dnešnom evanjeliu aj v príbehu o bohatom mladíkovi, že spása je DAR. Dar, ktorý sa nedáva za zásluhy. Nikto z nás ľudí totiž také zásluhy nemá! L Boh nám dáva spásu preto, že ju potrebujeme a preto, lebo je dobrý! A práve toto dávanie nie podľa zásluh ale podľa potreby prináša niekoľko problémov. 1. ak je spása nie za zásluhy, načo by som sa mal snažiť? Teda pasivita. 2. Ak je spása z milosti, je jedno ako žijem. Teda relativizmus. 3. Podľa čoho máme odmeňovať ľudí ak nie podľa zásluh. Teda otázka spravodlivosti. 4. Každý môže deklarovať potreby, ktoré sú jeho subjektívne ale nie pravdivé. Teda pravda.

Ale poďme na dnešný text evanjelia:

Ježiš povedal učeníkom toto podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá hospodárovi, ktorý vyšiel skoro ráno najať robotníkov do svojej vinice. Zjednal sa s robotníkmi na denári za deň a poslal ich do svojej vinice. Keď vyšiel okolo deviatej hodiny, videl iných, ako stoja záhaľčivo na námestí. I povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice a dám vám, čo bude spravodlivé.‘ A oni šli. Vyšiel znova okolo dvanástej aj okolo tretej hodiny popoludní a urobil podobne. Keď vyšiel okolo piatej popoludní a našiel iných postávať, povedal im: ‚Čo tu nečinne stojíte celý deň?‘ Vraveli mu: ‚Nik nás nenajal.‘ Povedal im: ‚Choďte aj vy do mojej vinice!‘      Mt 20, 1-7

Najprv by som sa chcel ja osobne prihlásiť, že patrím na jednej strane medzi tých posledných na druhej strane medzi tých prvých. Vysvetlím.

Medzi posledných preto, že som z cirkvi, ktorá vznikla z pohanov. Cirkev zo Židov, alebo aj Židia samotní – to sú tí, ktorí boli pozvaní pracovať do Pánovej vinice od rána. Majú zmluvu, zjednali sa obrazne povedané „za denár“ – to znamená za toľko, aby sa z toho dal žiť plnohodnotný ľudský aj rodinný život. Od rána by to mohli byť napr. Abrahám a doba patriarchov a sudcov. Potom sú tu tí, ktorí sa pridali pracovať v Pánovej vinici o 9. doobeda – nech je to napr. v časovej línii doba Mojžiša doba kráľov a prorokov. Možno na obed prišiel človek Ježiš a dám to do uvodzoviek „nechal sa pozvať pracovať do vinice.“ A s ním apoštoli a prvá cirkev. Ak pôjdeme ďalej v tejto našej predstavivosti okolo 3. popoludní prichádzajú na scénu naši predkovia Slovania, ktorí sa stávajú kresťanmi. A teraz okolo 5. popoludní sme tu my, súčasní ľudia, kresťania v Afrike, v Ázii či Južnej alebo Latinskej Amerike. A tým vôbec nechcem povedať to, že už iba hodinku a potom príde vyúčtovanie. Tých, ktorí si to myslia je na môj vkus až príliš veľa… Skôr by som nás rád postavil do pozície, že tu pracujeme len krátko na Božom kráľovstve. Staviame na tých, ktorí tu pracovali pred nami a predsa dostávame odmenu ktorá nás prekvapuje rovnako ako tých z dnešného evanjelia. Poďme si ale dočítať príbeh o pracovníkoch vo vinici:

Keď sa zvečerilo, povedal pán vinice svojmu správcovi: ‚Zavolaj robotníkov a vyplať im mzdu, počnúc poslednými až po prvých!‘ Tak prišli tí, čo nastúpili okolo piatej hodiny popoludní, a každý dostal denár. Keď prišli tí prví, mysleli si, že dostanú viac. Ale aj oni dostali po denári. Vzali ho a šomrali na hospodára: ‚Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám, čo sme znášali bremeno dňa a horúčosť.‘ Ale on jednému z nich odpovedal: ‚Priateľu, nekrivdím ti. Nezjednal si sa so mnou za denár? Vezmi, čo je tvoje a choď! Ja chcem aj tomuto poslednému dať toľko, koľko tebe. Alebo nesmiem so svojím robiť, čo chcem? Či na mňa zazeráš preto, že som dobrý?‘ Tak budú poslední prvými a prví poslednými.“      Mt 20, 8-16

Áno, aj my dostávame celú mzdu, ktorá však už nie je mzdou podľa zmluvy. Všetci, ktorí prišli pracovať neskôr dostali ponuku na odmenu, ktorá bude spravodlivá. A keďže Boh je ten, ktorý dáva všetko každému a všetko tým chápeme že dáva SEBA! Aj my sme tí, ktorí sme zaskočení štedrosťou. Dostávame viac, ako by sme čakali. A tiež rozumieme smútku a sklamaniu tých, ktorí sa cítia ukrivdení, lebo znášali horúčosť a bremeno celého dňa. Aby nás Boh ale liečil z tohto smútku a sklamania, ukazuje nám, že z iného uhla pohľadu sme aj my z tých, ktorí znášajú bremeno celého dňa, lebo sme boli pokrstení ako deti. Celý život žijeme ako kresťania. Na rozdiel od tých, ktorí sa obrátili ako mladí ľudia, či ako dospelí. Poznám takých, ktorí tak urobili v starobe a zažil som aj človeka, ktorý sa obrátil na smrteľnej posteli. Na nich nám Boh ukazuje svoju štedrosť, lebo aj im dáva všetko – teda seba samého a to znamená spásu! Aby som to teda zhrnul: mnohí z nás sme poslední – lebo patríme medzi kresťanov z pohanstva a sme prví – lebo sme boli pokrstení ako deti…

Čo to pre nás teda znamená? Boh nechce aby sme boli pasívni! Aj nám sa prihovára: Čo tu nečinne stojíte? Boh nás pozýva do činu, má rád teológiu činu. Nie iba slová. Ako konať tak, aby nás naše činy zjednocovali s Ním. Nevyhovárajme sa teda na to, že spása je odmenou. A že každý ju dostal. A že netreba činy. To by bol veľký omyl! Naše skutky sú odpoveďou. Znakom, že sme prijali Božie pozvanie. Že sme uverili pravde: som pre Boha vzácny. Potrebuje aj mňa, aj mňa volá. Je hrozné byť nepotrebný! Ako som povedal na začiatku: je veľa ľudí aj u nás, ktorí majú ten pocit, že svet s nimi či bez nich to je to isté!

Keď som naposledy bol na Filipínach, v rámci prípravy na kňazstvo bol aj čas, ktorý seminaristi mali prežiť medzi chudobnými, ktorých je vo farnostiach vždy dosť. Rozprával som s jedným bohoslovcom o jeho skúsenosti, kedy boli poslaní žiť na týždeň na smetisko medzi ľudí. Mali akurát strechu nad hlavou, jedno oblečenie, jedlo na prvý deň a ich úlohou bolo skúsiť si nájsť každý deň nejakú prácu a prežiť. Seminaristi často prežívali skúsenosť, že chodili celý deň v horúčave, v smrade, pýtali sa, či by ich niekto nenajal na nejaké stavebné práce a 10 krát za deň počuli tú hroznú vetu: nepotrebujeme Vás!!!

Posolstvo dnešného evanjelia je radosť z uvedomenia si toho, že Boh nás potrebuje. Či sme prví alebo poslední vždy nám dáva spásu, všetko, seba. Nech nás moc tohto slova vyvádza z našich pasivít a častokrát aj z kŕčovitosti z toho, či robíme dosť preto, aby sme si spásu zaslúžili. Ďakujem Ti Boh, náš Otec, že si nám spásu daroval, všetkým. Nech je za to chválené a zvelebené Tvoje sväté meno.