feb 262006
 

Bratia a sestry,

keď sa prechádzame po cintoríne, stáva sa, že naďabíme na pomníky, ktoré patria ešte žijúcim ľuďom. Ak človek zomrie, zostane pomník a ten pripomína, že tu bol niekto s takým menom… Takisto si človek rád postaví pomník v nejakom diele, ktoré vykoná tu na zemi, napr. nejaká stavba alebo napíše knihu a podobne. Túžba človeka je žiť, keď nie ináč, aspoň v niečom, čo vytvorí…

V druhom čítaní sme počuli, ako si aj apoštol Pavol vystaval nádherný pomník.

Nebolo to nič iné, ako ľudia, ktorých získal pre Krista. Korint bolo hlavné mesto rímskej provincie Achájsko v Grécku. Mesto malo veľký politický, kultúrny a obchodný význam. Malo dva prístavy. Sídlil tu aj tzv. prokonzul, čiže správca celej provincie. Po náboženskej stránke prevládali pohanské a orientálne kulty. Boli tu však aj Židia so svojimi synagógami a práve v nich začal Pavol svoje účinkovanie. V Korinte prežil niekoľko rokov svojho života. Apoštoloval, šíril evanjelium a vieru v Ježiša Krista. Niektorí aj voči nemu vystúpili a kritizovali ho za jeho činnosť. Keď odtiaľ odišiel, do Korintu prišli viacerí samozvaní zvestovatelia; ľudia, ktorí si napísali falošné odporúčania, aby im Korinťania uverili. Pavol na to reagoval. Napísal im pravdepodobne až štyri listy. Z nich sa nám zachovali len dva. V liste, ktorý sme dnes počuli, argumentuje, že žiadne odporúčanie nie je potrebné. Stačí svedectvo, ktoré je vpísané do sŕdc ľudí. To je najkrajší a najtrvácnejší pomník, aký si len môže apoštol postaviť. Pritom skromne, ale pravdivo hovorí, že schopnosť postaviť si pomník z ľudského srdca má od Boha. On síce tiež pracuje – a dosť – ale rozhodujúci je Boží Duch, ktorý oživuje schopnosti človeka. Nakoniec – aj tieto schopnosti pochádzajú od Boha. Vďaka tomu, že dal všetky svoje sily a schopnosti do rúk Boha a sám pracuje, koľko vládze, mnoho ľudí dostalo milosť obrátiť sa k Bohu a žiť život viery.

Postaviť takýto pomník s Božou pomocou dokáže, bratia a sestry, každý človek. Nie každý to však aj urobí. Je to škoda. Príležitostí pritom máme veľmi veľa. Keď si len zoberieme rodičov – v srdciach ich detí by mal byť vystavaný pomník, ten najkrajší, aký len môže byť. Nevstaví sa však sám od seba. Musí ho niekto stavať – a to veľmi namáhavo a pomaly. Ale výsledok stojí za to. Ba všetci máme povinnosť stavať takýto pomník v tých, ktorí sú nám zverení. Táto povinnosť vyplýva z nášho krstu. A keďže viera je z počutia, niekto ju musí šíriť. Tak ako sa snažíme vštepiť deťom zásady slušného správania, aby boli dobrými a slušnými ľuďmi, tak by sme im mali vštepovať aj zásady pevnej viery, zakotvenej vo vnútri, nie iba papierovo v matrike na farskom úrade, ale predovšetkým v ich srdci. Litera zákona nám neosoží. To, že sme zapísaní v matrike, ešte nič neznamená. Dôležitý je podľa sv. Pavla Duch Svätý, ktorý oživuje, ktorý by mal žiť v nás, ktorý chce žiť v nás a ktorý má žiť v nás. Veď preto ho zoslal Pán Ježiš.

Jeden turista raz prenocoval u istého mnícha. Divil sa nad jednoduchosťou jeho bytového zariadenia. „Kde máte nábytok?“ Mních mu dal takú istú otázku: „Kde máš ty nábytok?“ „Som na ceste, toto je len krátka zastávka.“ Mních na to: „Aj my sme na ceste, život je len krátka zastávka, z ktorej zakrátko odídeme.“

Naozaj, sme tu len krátko, škoda by bolo nepostaviť si dobrý, trváci a pekný pomník. Nikto nežiada, aby sme všetci šli do kláštora a vzdali sa pozemských vecí. Ale nachádzať správne hodnoty okolo seba, hodnoty Ducha, ktoré nám ponúka naša viera, môžeme a máme všetci. Ak ich prijmeme a necháme ich pôsobiť aj na ľudí nám zverených, to bude najkrajšie vysvedčenie pred Bohom a najkrajší pomník, aký si len človek môže postaviť, pomník nepodliehajúci času, vetru, dažďu ani žiadnej inej skaze. Amen.