aug 262017
 

Každý z nás poznáme slovo kolík. Je to slovo, ktoré nemá v bežnej reči veľmi pozitívny rozmer. Najmä keď počúvame, ako sa ľudia najmä navzájom častujú rozličnými prezývkami v dobrom aj zlom zmysle slova; a nazvať niekoho „kolíkom“ tiež niečo naznačuje…

Mne však prišlo na myseľ v inom význame, ktorý je v súvislosti so slovom, ktoré zaznelo v prorokovi Izaiášovi správcovi kráľovského paláca. Teda človekovi v postavení, ktoré nebolo malé ale významné. Asi svoju úlohu nerobil dobre a Pán Boh sa rozhodol vymeniť ho. Počúvali sme, že Pán si povoláva nového človeka, ktorému plánuje dať do rúk moc, aby sa stal otcom obyvateľom Jeruzalema aj Júdovho domu. Aby otváral dvere k Božím veciam ako múdry hospodár teda nové aj staré, a aby zatváral dvere k veciam, ktoré sú proti Bohu, takisto nové aj staré. A v poslednej vete dnešného prvého čítania Boh povedal: zarazím ho ako kolík na pevnom mieste…

V našich životoch máme jednu dôležitú oblasť života, ktorá bola odvodená od tohto slova a ňou je etika. Slovo etika je odvodené od slova ethos. Ktosi raz vysvetľoval, že pôvodný význam slova „ethos“ znamenal stanový kolík, ktorý stál uprostred a naň sa uväzovali všetky ostatné podpery, plachty, na ňom držala celá stabilita obydlia. Nebolo možné bývať niekde bez ethosu, pretože sa život začal rúcať ľuďom na hlavu. A o tomto myslím, hovorí prorok Izaiáš, vlastne Boh cez neho na adresu Eliakima. Nazýva ho svojím služobníkom. Niekým, kto sa bude nechať zaraziť do zeme, ktorá je pevným miesto. Predstavujem si, že ten pôvodný stanový kolík musel byť aj pevný aj pružný. Aby sa neohol, keď sa bude zarážať do zeme a tiež aby sa nezlomil, keď sa naň z rozličných strán budú upínať ďalšie dôležité komponenty obydlia človeka.

Aj v dnešnej dobe budujeme ako ľudia civilizáciu, ktorá je svojím spôsobom obydlím pre človeka. A tak vzniká otázka, či pri dnešnom budovaní je tu potrebný tiež nejaký pomyselný „kolík“ – v modernej reči statický prvok, nosný prvok na ktorom to môže všetko stáť. Alebo to už „vieme“ postaviť bez tohto nosného prvku, ktorý síce všetko drží, ale keďže stojí uprostred, mnohým zavadzia a prekáža. Keď sa človek totiž pozabudne a príliš sa pozerá do mobilov a tabletov, môže kráčajúc a ponáhľajúc sa životom do tohto stĺpa naraziť čelom (ako to niekedy vidíme na niektorých videách z pouličných kamier veľkomiest tohto sveta. ) Čo určite nie je príjemné, a tak sa ani nečudujem, že sú ľudia, ktorí vehementne volajú: preč s ním! Preč s ním ale povedal aj Boh starému správcovi kráľovského paláca. Môžeme predpokladať, že Boh vyháňa starého správcu práve preto, že takýmto „ethosom“ nebol! Že jeho ľudské konanie nepodporovalo stabilitu života ľudí okolo neho, ale naopak ju rúcalo. Zotieralo rozdiely medzi hodnotami, nepomáhalo rozlišovať medzi dobrom a zlom, nemotivovalo k dobru, a neodhaľovalo deštruktívnu silu zla.

A tu prejdime k tomu, čo nám ponúka evanjelium dnešnej 21. nedele: Mt, 16,13-20. V dnešnom evanjeliu sa Ježiš pýta svojich učeníkov za koho ho oni pokladajú. Vypočujme si to spolu:

Keď Ježiš prišiel do okolia Cézarey Filipovej, pýtal sa svojich učeníkov: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Oni vraveli: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ „A za koho ma pokladáte vy?“, opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Ježiš mu povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach. A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Ježiš sa samozrejme nepýta len na to, ako vnímame názory druhých ľudí na veci, svet, život, na vieru v Boha. Očakáva, že budeme mať svoj vlastný názor, ktorý je na jednej strane konfrontovaný s názormi druhých, na druhej strane ovplyvňuje názory druhých. Aký je teda môj názor na to, kto je to Ježiš? Alebo môžeme tú otázku formulovať aj presnejšie: Kto je to Ježiš pre mňa?

Ja by som chcel dnes odpovedať práve tým obrazom slova, ktoré od začiatku dnešnej našej relácie rozoberáme: Ježiš je pre mňa „ethos“, základný oporný stĺp. Niekto, na ktorom stojí celá stavba môjho obydlia života; Niekto, koho sa usilujem mať vo svojom strede, okolo koho chodím, na koho sa snažím upevniť jednotlivé oblasti svojho života. Upevniť v zmysle uviazať. Alebo keď treba tak aj niečo rozviazať. Ježiš ako niekto, kto mi nevadí, aj keď neustále do neho narážam. Lebo mi to pripomína na kom stojí a na kom staviam svoj život. A neraz sa mi v búrkach môjho života osvedčila pevnosť aj pružnosť Krista. Chcel by som aj naďalej na ňom stáť, a verím že skrze Neho, s Ním a v Ňom sa mi to môže podariť. A nielen mne. Aj mnohým ďalším. Verím, že Ježiš Kristus je niekto na ktorom je možné postaviť civilizáciu tak, aby nám ako dielo človeka nepadala na hlavu. A naopak, obávam sa že bez neho sa skôr či neskôr začne tak vzácne a tvorivé ľudské ale iba ľudské úsilie rúcať.

V čom je teda chuť a výnimočnosť Ježiša Krista?

Spomeniem dnes 2 rozmery: najprv ten, ktorý nám trochu začal v našom ohlasovaní Ježiša unikať. Nájdeme ho krásne v najnovšej exhortácii Amoris laetitia – Radosť z lásky, 6. kap. 201 odstavec: Kristovi nejde o nejaké dávanie normatívov do ktorých sa máme zmestiť. Snaží sa o predkladanie hodnôt!! A to je veľký rozdiel. Keď my v súčasnej Cirkvi budeme výborní len v pridávaní nových a nových normatívov nemôže to svetu okolo nás stačiť. To čo sme podľa Kristovho príkladu pozvaní predkladať sú hodnoty! Teda praxou overenú a autenticky podloženú kvalitu života, ktorá svojou chuťou možno nie je bežná ale má kredit aj u tých, ktorí zdieľajú iné názory. Vždy budú prinášať dobré ovocie hodnoty ako rodina, múdrosť, láska, radosť, pokoj, odpustenie a mnohé iné. A na druhej strane sa vždy o tieto hodnoty budú viesť obrovské spory.

Druhý rozmer Ježiša Krista zaznel na koniec dnešného evanjelia, v ktorom sa hovorí o zväzovaní a rozväzovaní. Aj keď sa to bežne vysvetľuje v inom kontexte, ja by som dnes poukázal na trochu iný rozmer, rozmer slobody: Vo význame, že sa nedá na „ethos“ svojho života upevniť niečo, čo tam chceme mať bez toho, že by sme to neuchytili, nepriviazali. A ak tam bolo niečo naviazané predtým, najskôr to staré potrebujeme odviazať. A tak sa neustále presviedčam, že neobstojí obava z Krista, že On je niekto, kto nás o našu slobodu oberá cez Cirkev, lebo sa stále hovorí o zväzovaní a rozväzovaní. Naopak, Ježiš Kristus je niekto, kto nám našu slobodu vracia aj keď sme z nej nemalé časti veľakrát stratili. Celá dnešná pedagogika, psychológia, psychiatria rieši otázku, čo s tými všetkými závislosťami, ktoré sa nám priviazali na život a nevieme ich odviazať? Riešenie, ktoré sa často ponúka, že teda nenazývajme to závislosťami a bude to vybavené neobstojí!

Nedávno sme mali u nás vo farnosti na Sliači farské duchovné cvičenia. Týždeň intenzívnej duchovnej práce na svojom obydlí života. Žasol som najmä keď som si uvedomil, že ľudia si zobrali týždeň dovolenku aby mohli byť s nami od pondelku do piatku, od rána do večera. Znovu sme spolu prežili skúsenosť, že niektoré škodlivé modely nášho správania, ktoré ničia stabilitu nášho života sa nedajú rozviazať ničím iným, len mocou toho Ježiša, o ktorom sme dnes v evanjeliu počúvali. A práve rozviazanie sa z toho starého, a nové naviazanie sa na Krista bolo aj pre mňa veľkou pochúťkou, ktorú pre nás Boh v našej farnosti pripravil.

Modlím sa, aby pre nás počas dní posledného týždňa prázdnin bola dôležitá otázka : Kto je to Ježiš pre mňa osobne? Počúvali ste dnes názory Ježišových učeníkov z dávnych čias, ale aj môj pohľad, ako niekoho, kto sa usiluje byť súčasným Ježišovým učeníkom. Prajem Vám a žehnám , aby ste si mohli svoj názor na Ježiša sformulovať plnšie aj vďaka dnešnému stretnutiu s ním pri slávení Eucharistie.