apr 012015
 

AI:   Napriek tomu, že sme dnes počuli 3 krásne biblické čítania, chcel by som sa vrátiť k inému biblickému textu, ku krátkemu podobenstvu, ktoré Ježiš podľa Matúša povedal niekoľko dní pred Poslednou večerou: Istý človek mal dvoch synov. Prišiel k prvému a povedal mu: „Syn môj, choď dnes pracovať do vinice!“ Ale on odpovedal: „Nechce sa mi“. No potom to oľutoval a išiel. Išiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: „Idem, pane!“ Ale nešiel. Kto z tých dvoch splnil otcovu vôľu? (Mt 21, 28-32).

Ježiš obraz uviedol slovami: „Čo poviete na toto?“ Istý kolega „na toto“ povedal, že Ježiš opomenul dve možnosti: úplne zlú – nechce sa mi a nešiel; a tiež ideálnu – idem a išiel. Tú prvú preto, lebo ich nechcel deprimovať, že sú až takí zlí. Tú druhú, lebo nechcel hovoriť o sebe. Veď on je ideál v plnení vôle Otca.

 KE:   Osobne to vidím trochu inak. Zdá sa mi, že podobne ako každý z nás, aj Ježiš sa vidí v obidvoch, presnejšie prežíva osud oboch synov, ktorých spomenul. V nedeľu sme si mohli uvedomiť ako prežíval plnosť človečenstva, ľudského osudu. Oslavu i potupu. Hosana i ukrižuj! Pričom dav okolo neho raz stál na strane dobra, raz zla. A dnes, v priebehu jedného večera to Ježiš prežíva sám na sebe.

 DI:   Počúvali sme o Poslednej večeri. Citovo silná, možno trochu melancholická, ale krásna atmosféra. Ján hovorí, že „Ježiš vedel, že nadišla jeho hodina odísť z tohto sveta k Otcovi. A pretože miloval svojich, čo boli na svete, miloval ich do krajnosti.“ To ho viedlo k úžasnému gestu umytia nôh. A tiež k ustanoveniu Eucharistie, ako sme o tom počuli v druhom čítaní. Vyberá si cestu poníženia, služby do krajnosti. Premieňa chlieb na svoje Telo a víno na svoju Krv, čím ponúka Otcovi obetu svojho života. „Idem, Pane!“ – hovorí ako ochotný druhý syn.

Ale potom prichádza Getsemanská záhrada a … pochybnosti: Má to vlastne zmysel? Koľkí príjmu môj projekt vykúpenia, kto pochopí veľkosť lásky, kto odpovie? A koľkí zradia – vlastní ako Judáš… Do toho sa mieša strach z bolesti. Tak dobre ho poznáme napr. z čakania pred zubnou ambulanciou. Píska vŕtačka a človek na kresle vzdychá, ba až kričí. U Ježiša však bola očakávaná bolesť oveľa väčšia. „Musí to byť? Nešlo by to inak? Až takto treba deklarovať svoju lásku? Teda nie svoju, ale našu. Tvoju, Otče!“ Zápas bol tak silný, že sa potí krvou, hrozná smrteľná úzkosť! Zdá sa, že najradšej by nešiel: „Otče, odním odo mňa tento kalich!“ V závere vnútorného zápasu sa však nepodobá druhému bratovi, ktorý nejde. On ide! Plní ideál poslušnosti.     

 PAR:  Myslím, že práve je o tom je poslušnosť ako čnosť, ako niečo, čo nás posúva bližšie ku Kristovi, k Bohu. O tom je aj poslušnosť, ktorú sľubujú zasvätené osoby ako jeden z troch základných sľubov. Je o prijatí Božieho pohľadu na vec. Na spásu a jej dosiahnutie. Na spásu sveta a moje miesto v tomto zápase. Na spásu mňa samého. A je tiež o viere, že cez niekoho ku mne hovorí Boh.

Poslúchať  nie je problém vtedy, keď sa nič nedeje, keď mi šéf, predstavený vychádza v ústrety. Ale keď chce  niečo, čo bolí, keď sa mám zrieknuť niečoho, na čom mi záleží… Veď je to môj život! Ale Ježiš sa zrieka nielen svojej predstavy o živote, ale života samého… „Stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži“, píše apoštol Pavol (Fil 2, 8).

 MY:   Mimochodom, sľub poslušnosti, ktorý okrem rehoľníkov robia aj diecézni kňazi, je podľa starších kňazov najťažší. Najmä v ponímaní, že máš poslúchať niekoho, kto na to nemá, kto tomu nerozumie a nebodaj, kto má morálne problémy…

V tomto smere som aj ja v istom čase bol skôr ochotný žiť poslušnosť Cirkvi, než konkrétnemu biskupovi. Najmä v oblasti, kde bol dokonca mimo učenia všeobecnej Cirkvi (u mňa to bola vec masmediálneho pôsobenia cirkvi, kde biskupi vôbec nepoznali cirkevné dokumenty o danej problematike a často išli proti nim).

Na druhej strane som ako manažér, stratég a tiež vojak chápal poslušnosť v zmysle vojnovej stratégie. Pešiak, rádový vojak, ju ťažko pochopí a neraz sa mu zdá rozkaz veliteľa absolútna hlúposť. Napríklad nalákanie nepriateľa a vytvorenie pasce. Vojak ani nesmie vedieť, že ju robí, lebo by to nerobil naplno. Hral by a nepriateľ by pochopil, že to nie je „naozaj“. Ale ak vojak nevie, proste „ide“. A až neskôr pochopí, o čo išlo. Že fungoval ako lákadlo a vďaka tomu sa nepriateľ „chytil“ a jeho armáda vyhrala. On vyhral.

Dnes to chápem skôr osobne, ako cestu spásy. Nesnažím sa pochopiť a ani nedúfam, že moji velitelia majú stratégiu. Lebo to nemusí byť o nich. So mnou má stratégiu môj Boh. A v jeho stratégii nemusí ísť o túto bitku, ani o toto desaťročie, či storočie.

Na druhej strane ide o každého i o mňa. A možno práve vďaka poslušnosti vyhráme. Nie ako pozemský tím, nie ako farnosť, či diecéza, ale Boh a ja. Boj o moju spásu. A pravdepodobne aj o spásu mojich blízkych, či mne zverených.

ADE:   Strach a peniaze som nikdy nemal, hovorí sa. Niekedy toto heslo parafrázujem na seba samého slovami: Pokoru a peniaze som nikdy nemal. Pričom je jasné, že bez pokory je problém i s poslušnosťou. I preto Vás dnes prosím o modlitbu i za mňa, aby som na ceste za touto čnosťou urobil v tomto roku aspoň malý krôčik. Samozrejme, i ja sa v tomto smere budem modliť za Vás.

Na druhej strane som rád, že to dnes mám za sebou. Začal som totiž pre mňa s najťažším sľubom z trojice, ktorou žijú „zasvätení“. Zajtra budeme spolu uvažovať o chudobe a napozajtra o čistote. Presnejšie – budeme uvažovať o Ježišovi z týchto uhlov pohľadu. Lebo o pripodobnenie Jemu v týchto dňoch ide. Amen.