nov 232008
 

Evanjelium poslednej nedele cirkevného roka, na sviatok Krista Kráľa, nás pozýva mať účasť na poslednej veľkej udalosti dejín – na Poslednom súde: „Až príde Syn človeka vo svojej sláve a s ním všetci anjeli, zasadne na trón svojej slávy. Vtedy sa pred ním zhromaždia všetky národy a on oddelí jedných od druhých, ako pastier oddeľuje ovce od capov. Ovce si postaví sprava a capov zľava“ (Mt 25, 31-33). Prvé posolstvo evanjelia nespočíva v dokonaní súdu alebo v jeho výsledku, ale v skutočnosti, že tu bude súd, že svet nie je produktom náhody a ani sa niekedy neskončí náhodne. Začína sa slovom: „Buď svetlo! … Urobme človeka …“, a takisto sa skončí slovom: „Poďte požehnaní … Odíďte odo mňa zlorečení …“. Na jeho počiatku a na jeho konci stojí rozhodnutie inteligentného Ducha a jeho suverénnej vôle.

Začiatok tohto tisícročia je poznačený búrlivými diskusiami o evolucionizme a kreacionizme. Stručne povedané stoja v tejto diskusii tí, čo sa nie vždy právom odvolávajú na Darwina a veria, že svet je výsledkom slepej a selekciou druhov ovládanej evolúcie proti tým, ktorí síce evolúciu pripúšťajú, ale v rámci evolučného procesu vidia dielo Boha.

Pred niekoľkými dňami sa vo Vatikáne konalo plenárne zhromaždenie Pápežskej akadémie vied. Venovalo sa téme: „Vedecké hľadiská k evolúcii vesmíru a života“. Zúčastnili sa na ňom najväčší vedci sveta, veriaci i neveriaci, medzi nimi aj viacerí nositelia Nobelovej ceny. V relácii o evanjeliu, ktorú moderujem v prvom programe štátnej talianskej televízie RAI, som urobil interview s jedným z prítomných vedcov, s profesorom Francisom Collinsom, vedúcim výskumného tímu, ktorý umožnil objav ľudského genómu. Opýtal som sa ho: „Ak je evolúcia pravdou – zostáva ešte miesto pre Boha?“ Tu je jeho odpoveď: „Darwin mal v tom pravdu, že formuloval svoju teóriu, podľa ktorej pochádzame zo spoločného predka a že v priebehu dlhších etáp došlo k postupným zmenám. To však nie je mechanický aspekt vývoja, ktorým život dospel do bodu, keď sa vytvorila táto fantastická panoráma rozličnosti. Niet nijakej odpovede na otázku, prečo existuje život. Určité aspekty toho, že sme ľuďmi, nemožno ľahko vysvetliť. K nim patrí morálne vedomie a poznanie dobra a zla, ktoré nás niekedy vedie k tomu, že prinášame obete, ktoré nediktujú zákony evolúcie. Tie by nám skôr radili za každú cenu zachovať seba samého. To nie je nijaký dôkaz, ale či to snáď nepoukazuje na to, že Boh existuje?“

Spýtal som sa profesora Collinsa aj na to, či veril najprv v Boha, alebo v Ježiša Krista. On mi odpovedal: „Až do veku 25 rokov som bol ateista. Nemal som nijakú náboženskú výchovu a bol som vedec, ktorý takmer všetko zredukoval na rovnice a fyzikálne zákony. Ako lekár som však začal vidieť ľudí, ktorí sa museli postaviť problému života a smrti a to ma priviedlo k presvedčeniu, že môj ateizmus nebol zakorenenou predstavou. Začal som čítať texty o racionálnych argumentoch za vieru, ktoré som nepoznal. Tak som dospel najprv k presvedčeniu, že ateizmus je najmenej prijateľnou alternatívou a postupne som sa dopracoval k záveru, že musí existovať nejaký Boh, ktorý toto všetko stvoril. Ale nevedel som, aký tento Boh je. To ma podnietilo hľadať ďalej – aby som objavil, aká je bytosť Boha. A našiel som to v Biblii a v osobe Ježiša Krista. Po dvoch rokoch hľadania som dospel k výsledku, že už nie je rozumné ďalej klásť odpor a tak som sa stal Ježišovým učeníkom.“

Veľkým predstaviteľom ateistického evolucionizmu našich dní je Brit Richard Dawkins, autor knihy „Sklamanie Boh – šialenstvo Boha“. Ten organizuje kampaň s cieľom na autobusoch, ktoré premávajú po anglických mestách, pripevňovať nápisy „Boh pravdepodobne neexistuje. Prestaňte si robiť starosti a užívajte si život!“ („There’s probably no God. Now stop worrying and enjoy life“). „Pravdepodobne“: On teda úplne nevylučuje, že by Boh existovať mohol! Keď Boh neexistuje, tak veriaci takmer nič nestratil. Ak však existuje, tak potom neveriaci stratil všetko!

Vžívam sa do otca alebo matky, ktorí majú postihnuté, autistické alebo ťažko choré dieťa; do prisťahovalca, ktorý ušiel pred hladom alebo pred hrôzami vojny; do nezamestnaného alebo do farmára, ktorého vyhnali z jeho poľa. … A pýtam sa, ako títo ľudia asi reagujú na takého posolstvá: „Boh neexistuje. Prestaň si robiť starosti a užívaj si život!“ Existencia zla a nespravodlivosti vo svete sú iste tajomstvom a škandálom, ale bez viery v Posledný súd by bol svet nekonečne absurdnejší a tragickejší. Počas mnohých tisícročí pozemského života si človek zvykol na všetko. Prispôsobil sa každej klíme, stal sa imúnnym voči chorobám. Na jednu vec si však nedokázal zvyknúť nikdy – na nespravodlivosť. Pociťuje ju vždy ako neznesiteľnú. A na tento smäd po spravodlivosti nám dá odpoveď Posledný súd. Nechce ho iste iba Boh, ale paradoxne aj ľudia – dokonca aj tí bezbožní. „V deň Posledného súdu nepríde iba Sudca z neba,“ napísal básnik Paul Claudel, „ale aj celá Zem sa mu vrhne oproti.“

Sviatok Krista Kráľa nám evanjeliom o Poslednom súde dáva odpoveď na najuniverzálnejšiu zo všetkých ľudských nádejí. Zabezpečuje nám, že nespravodlivosť a zlo nebudú mať posledné slovo a súčasne nás upomína žiť tak, aby nám Posledný súd nepriniesol odsúdenie, ale spásu a aby sme mohli patriť k tým, ktorým Kristus povie: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.“

Preklad zo Zenitu: Mgr. Zuzana Gluchichová