apr 052018
 

V niektorých nemecky hovoriacich krajinách, ale všimol som si, že nie len tam, majú takú zvláštnu obyčaj. Keď sa ľudia stretnú, pozdravia sa nasledovne.. Prvý sa opýta: „Ako sa máš?“ Druhý mu odpovie otázkou: „Ako sa máš?“ A bez odpovede potom pokračujú v rozhovore… Ale aj u nás máme také situácie, že sa pozdravujeme divne, frázami bez zmyslu a obsahu. Všimol som si, ako často ľudia u nás, keď stretnú človeka, ktorému niekto umrel, povedia: „Prajem ti úprimnú sústrasť.“ Aký nezmysel… Čo je to sústrasť? Predsa spolucítenie, spolusmútenie. A ja ti ho prajem? Od koho? Správne to má znieť: „Vyjadrujem ti MOJU úprimnú sústrasť.“

Bežne sa medzi sebou zdravíme: Dobrý deň! Krásny pozdrav. A ešte aký je krásny, keď človek, ktorý ho vyslovuje, to aj tak myslí, keď v tom momente naozaj praje tomu druhému, aby jeho deň bol dobrý. No a úplne najkrajšie je, keď zdraviaci sa je takou osobou, že nielen jeho slová, ale už sama jeho prítomnosť robí deň druhých lepším…

Venoval som sa úvahám o pozdrave, lebo ma oslovil spôsob, akým Ježiš pozdravil svojich, keď po prvý krát zavítal medzi nich po svojom zmŕtvychvstaní.

Ježiš svojich pozdravuje: „Pokoj vám.“ A v ten istý prvý večer až dvakrát. Povedali by sme si: Nič zvláštne, bežný pozdrav, aký sa vtedy bežne používal. A Židia sa dodnes zdravia rovnako: Šalom. Ale už som spomenul, že to môže byť obrovský rozdiel povedať „Dobrý deň“ a povedať „Dobrý deň“. Keď sa Pán Ježiš pozdravil spôsobom, že svojim zaželal pokoj, tak im ho aj úprimne prial a aj priniesol.

Šalom, pokoj vám. Čo im to vlastne prial? Slovo „šalom“ má v pôvodnom jazyku dosť širší význam, ako náš preklad „pokoj“. Áno, znamená to pokoj, mier, ale aj prosperitu, harmóniu, dobro vo všeobecnosti. My sa zameriavame viac na pokoj, čo nie je zlé, ale tiež treba rozumieť, čo pod tým rozumieme. Určite tento pokoj, ktorý nám Ježiš prial a zanechal, neznamená nejakú nudnú nečinnosť, mŕtvolnú absenciu pohybu, akési entropické rozplynutie sa. Naopak. Ježišov pokoj je plný života, je tým pravým životom. Životom v harmónii s Bohom, prírodou, ostatnými ľuďmi a určite aj, čo nie je samozrejmé, so sebou samým.

Pokoj v súvislosti s Ježišom je čímsi dôležitým. Už starozákonné proroctvá ho predpovedali ako „knieža pokoja“. Keď prichádzal na svet, anjeli spievali: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.“ Sám hovorieval o pokoji. A teraz, po svojom víťazstve tento pokoj prináša ako svoj vzácny veľkonočný dar.

Človek, ako mu pribúda vek, mal by aj múdrieť, a mnohým (alebo aspoň niektorým) sa to darí. A s pribúdajúcou múdrosťou sa menia aj hodnoty, ktoré vyznávajú – tie sa potom premietajú do ich túžob a modlitieb. Veľmi často dieťaťu alebo tínedžerovi sa zdá, že to úplne naj, po čom túži sa za čo by čokoľvek dal, je nejaká elektronika, neskôr motorka… Potom neskôr je to vzťah, rodina, práca, kariéra, peniaze… Zdravie…

My kňazi máme to vzácne šťastie, že nám ľudia dožičia pri spovediach a pri dôverných rozhovoroch nahliadnuť niekedy až veľmi hlboko do ich vnútra. Tam možno zažiť ľudskú biedu, ale aj neuveriteľnú krásu. Bolo nádherné pozorovať, ako u niektorých ľudí, ktorí prišli do veku a nadobudli ozajstnú múdrosť, ako na vrchole ich hodnotového rebríčka bol naozaj umiestnený pokoj. A čím som starí, tým viac to obdivujem…

Raz som mal v bývalej farnosti pochovávať jednu starú ženu, ktorú som poznal ako krásneho človeka, tichá, skromná, hlboká, dobručká, Božia. Vždy sa snažím, aby bol pohreb dôstojný, ale v takýchto prípadoch mi veľmi záleží, aby to bolo čosi mimoriadne, oslava života. Veľmi starostlivo som sa na kázeň pripravil a myslím, že bola celkom fajn… A predsa toľkými vyberanými slovami, ktoré som použil, sa mi nepodarilo vyjadriť niečo tak krásne, ako o zosnulej jednoducho povedal jej príbuzný pri prípitku na kare: „Za celé tie roky, čo som ju poznal, som nezbadal, že by mala jediného nepriateľa vo svojom živote, možno len tú burinu vo svojej záhradke, s ktorou vytrvalo bojovala.“ Mne sa to zdá krásne svedectvo vydareného života.

Po pokoji treba túžiť a snažiť sa oň. Aj Cirkev nás k tomu vedie, každú nedeľu, niektorých aj denne. Ako? Modlitbou. Hlavne spoločná modlitba (teda nie tá spontánna, vlastnými slovami…) má byť prostriedkom k múdreniu. Keď Pán Ježiš naučil apoštolov modlitbu Otče náš, nebolo to preto, aby mali akúsi báseň, ktorú majú recitoval, ale aby ich učil, po čom majú túžiť…

Všimli ste si, ako často sa pri každej svätej omši modlíme spolu o dar pokoja? A čím viac svätá omša graduje, tým je toho viac. Až tesne pred svätým prijímaním si dávame všetci znak pokoja. A od Baránka v eucharistii, ktorý sníma hriechy sveta, si vyprosujeme: „Daruj nám pokoj.“

Modlíme sa naozaj? Múdrieme?

Kde ešte niet pokoja, musí mu predchádzať zmierenie. Aj s Bohom, aj s blížnymi. A tento dar, vedúci k pokoju, Zmŕtvychvstalý svojej Cirkvi prináša ako dar: Schopnosť odpúšťať a sprostredkovávať odpustenie Božie. A to v sile Ducha Svätého. Ako noví ľudia. Preto Ježiš použil symbolické gesto nového stvorenia: Dýchol na nich. Ako noví ľudia. V sile ducha.

Zaujímavé je opakované stretnutie Ježiša so svojimi nasledujúcu nedeľu, teda o osem dní.

Tomáš je pre troch ostatných evanjelistov len jedným z dvanástich. Pre Jána je výnimočný a až tri krát ho spomína menovite. Raz pred návštevou u mŕtveho Lazára, kedy odhodlane vyzýva ostatných apoštolov: „Poďme teda aj my a umrime spolu s ním!“

Inokedy pri poslednej večeri, keď sa Ježiša pýta na cestu, o ktorej hovoril. A tretí krát po zmŕtvychvstaní.

Tomáš, po aramejsky znamená dvojička. Evanjelista uvádza aj grécky preklad Didimus, čo je vlastne to isté. Jeho dvojča však, akýsi pár k nemu nenachádzame. Podľa starej tradície čítania evanjelia sa my sami máme cítiť byť týmto dvojčaťom a napodobňovať Tomášovu cestu od neviery k viere.

S vierou apoštolov to je vo všeobecnosti zaujímavé. Toľko krát sa tam píše, že vtedy uverili. A potom znova. Inokedy to aj sami vyjadria: „Teraz už veríme…“ A vždy znova ich Ježiš usviedča zo slabej viery, alebo z nepochopenia jeho ducha. A znova uveria…

Keď Tomáš zanechal všetko a ako vyvolený apoštol chodil s Ježišom, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten čas. Keď bol Tomáš ochotný ísť s Ježišom do Betánie a zomrieť tam, nebola to ešte viera? Bola, dostačujúca na ten moment. Keď pri poslednej večeri kládol otázky, nebola to viera? Bola, na ten čas… Viera je čosi dynamické, živé, čo sa musí vyvíjať s nami. Vrcholom viery Tomáša je je nielen uznanie Ježišovej zvrchovanosti a jeho Božstva, ale aj zosobnenie si tohto, vyjadrenie vzťahu a osobného zaangažovania: „Pán môj a Boh môj.“

To bola viera!!! Samozrejme, na ten čas…

Myslím, že tu môžeme nájsť povzbudenie my, ktorí sa snažíme každú nedeľu schádzať ako apoštoli na omši a Pán prichádza k nám. Nevidíme, ale počúvame a zažívame. A máme rásť vo viere.

Sympatické je vidieť, ako Ježiš veľmi osobne reaguje na to, čo Tomášovu myseľ zamestnávalo. Trápia ťa moje rany? Pre ne nemôžeš uveriť? Nech sa páči tu sú… Pozeraj, dotkni sa! Myslím, že takto individuálne dokáže a chce Ježiš prichádzať do uzdravujúceho dialógu s každým práve v tom, čo prežíva a zamestnáva jeho myseľ a srdce.

Páči sa mi vyjadrenie, ktoré som raz počul od jedného kazateľa: Zo svätej omše sa nemôžeme vrátiť rovnakí, ako sme tam prišli. Buď sme lepší, alebo horší. Čosi sme počuli. Čosi sme zažili. A na to reagujeme. Buď prijímame, a sme lepší, alebo odmietame a sme horší. Nikdy však nie rovnakí.

Užitočnú a pokojaplnú nedeľu vám prajem.