nov 162008
 

Evanjelium tejto nedele uvádza podobenstvo o talentoch. Žiaľ v minulosti sa význam tohto podobenstva zvyčajne sfalšoval alebo prinajmenšom veľmi skrátil. Keď je reč o talentoch, myslíme okamžite na naše prirodzené talenty, na inteligenciu, krásu, silu, umelecké schopnosti. Poslúžime si zvyčajne touto metaforou, keď hovoríme o hercoch, spevákoch, či komikoch. Takéto použitie tohto výrazu nie je úplne nesprávne, avšak druhoradé. Ježiš nechcel hovoriť o povinnosti kultivovať prirodzené talenty, ktoré sme dostali, ale želal si, aby priniesli plody duchovné dary, ktoré on priniesol. Veď k rozvinutiu prirodzeného nadania nás pobáda už príroda, ctižiadostivosť, smäd po zásluhách. Niekedy je preto potrebné túto tendenciu rozvíjať si talenty dokonca brzdiť, pretože veľmi ľahko môže viesť k chtivosti po kariére, ba až k posadnutosti prekonať tých druhých.

Talenty, o ktorých hovorí Ježiš, sú Božie slovo, viera, teda vlastne ním hlásané Božie kráľovstvo. V tomto zmysle nachádzame súvislosť medzi podobenstvom o talentoch a podobenstvom o rozsievačovi. Rozdielny osud ním vysadeného semena – ktoré vydáva 60 percent, iné zostáva pochované pod tŕňmi, alebo ho zožerie nebeské vtáctvo – zodpovedá rozdielnym zásluhám, ku ktorým sa dopracujeme našimi talentami.

Talenty sú pre kresťanov dnešnej doby viera a sviatosti, ktoré sme prijali. Podobenstvo nás teda núti k preskúmaniu svedomia. Čo z týchto talentov dokážeme urobiť? Podobáme sa sluhovi, ktorý ich plodne zúročil, alebo tomu, ktorý ich zakopal do zeme? Pre mnohých je krst skutočne zakopaný talent. Porovnávam ho s darom, ktorý človek dostal na Vianoce a ktorý je zabudnutý v nejakom kúte bez toho, že by bol niekedy vybalený.

Plody prirodzených talentov zomierajú s nami, alebo v najlepšom prípade prechádzajú na našich dedičov. Plody duchovných talentov nás však nasledujú do večného života a jedného dňa nám prinesú pochvalu Božského Sudcu: „Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.“

Naša povinnosť ako ľudí a kresťanov nespočíva iba v tom rozvíjať naše prirodzené talenty, ale aj v tom pomáhať iným, aby si pestovali tie svoje. V modernom svete existuje povolanie, ktoré sa označuje anglickým slovom „talent scout“, to znamená „objaviteľ talentov“. Sú to ľudia, ktorí dokážu vyzistiť skryté talenty – u maliarov, spevákov, hercov, futbalistov atď. – a pomáhať pestovať ich talent a nájsť niekoho, kto ho bude napomáhať. To prirodzene nerobia zadarmo alebo z lásky k umeniu, ale aby niečo zarobili na ich finančnom úspechu, keď sa už presadili.

Evanjelium nás všetkých vyzýva byť takýmto, „talentovým skautom“, nie však z lásky k peniazom, ale aby sme pomáhali tým, čo nemajú možnosť, aby to sami dokázali. Ľudstvo vďačí za viacerých svojich géniov a veľkých umelcov altruizmu jednej osoby, ktorá v nich verila a povzbudzovala ich, keď v nich nikto neveril. Takýmto vzorovým príkladom, ktorý mi prichádza na myseľ, je príklad Thea van Gogha, ktorý celý svoj život morálne aj finančne podporoval svojho brata, keď nikto v neho neveril a jemu sa nedarilo predávať obrazy. Napísali si viac ako 600 listov, ktoré sú dokumentáciou vynikajúcej ľudskosti a duchovnosti. Bez neho by sme dnes nemali obrazy, ktoré všetci milujeme a obdivujeme.

Prvé čítanie tejto nedele nás vyzýva zastaviť sa zvlášť u jedného talentu, ktorý je súčasne prirodzený aj duchovný. Je to talent ženskosti, talent byť ženou. Čítanie totiž obsahuje známy prejav úcty žene, ktorej vzdáva hold slovami: „Ach, ktože nájde ženu dobrú? Jej cena je nad perly.“ Tento pekný chválospev má chybu, na ktorej prirodzene nenesie vinu Biblia, ale epocha, v ktorej bola napísaná a kultúra, ktorú odzrkadľuje. Ak sa tomu dôkladnejšie prizrieme, objavíme, že je úplne zameraný na muža. Veď na konci sa uvádza: Šťastný to muž, ktorý má takúto ženu, pretože ona „dbá veľmi o vlnu a o ľan a radostne jej ide práca od ruky,“ on môže s zdvihnutou hlavou ísť medzi priateľov. Nemyslím si, že by ženy dnešnej doby boli z tejto chvály nadšené.

Teraz by som to však nechal stranou a vyzdvihol by som aktuálnosť chválospevu na ženu. Všade vystupuje do popredia potreba, vytvoriť žene viac priestoru, aby lepšie vynikol ženský génius v jeho hodnote. Neverím, že to „večne ženské nás zachráni“. Skúsenosti všedného dňa totiž ukazujú, že žena nás „môže pozdvihnúť nahor“, ale aj nechať nás zrútiť sa dolu. Aj ona potrebuje spásu skrze Krista. Je to však určite tak, že – keď už je raz ním vykúpená a v ľudskej rovine „oslobodená“ od starých foriem útlaku – dokáže priniesť veľký prínos k záchrane našej spoločnosti od niektorých starých ziel, ktoré ju ohrozujú: od násilia, od túžby po moci, od duchovnej vyprahlosti, od opovrhovania životom …

Po toľkých érach, v ktorých ľudstvo prevzalo svoj názov od muža ako – éra „homo erectus“, „homo faber“ až po „homo sapiens“ dneška –, zostáva dúfať, že sa pre neho konečne otvorí éra ženy: éra srdca, miernosti, súcitu. Bol to kult panny, ktorý v minulých storočiach inšpiroval úctu k žene a jej idealizovanie vo veľkej časti literatúry a umenia. Aj žena dneška môže pri obhajobe svojej dôstojnosti a talentu ženskosti hľadieť na ňu ako na vzor, priateľku a spojenkyňu.

(Život Cirkvi vo svete – zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)