okt 202018
 

Človek je stvorený na Boží obraz. Sú to veľké, silné slová. A aj zaväzujúce. Našim poslaním je to „božské“, to, čo nás odlišuje od ostatnej prírody, rozvíjať. Napríklad človek ako jediný na svete je schopný rozmýšľať, poznávať rozumom. A teda nie  je jedno, či sa vzdelávame, múdrieme, alebo zostávame hlúpi. Vrcholnou našou schopnosťou, ktorou sa najviac môžeme stať podobní Bohu je naša schopnosť milovať. Veľmi zaujímavá je však aj schopnosť túžiť. Túžiť a snívať, to je dar od Boha, božská vlastnosť, a tiež ju máme rozvíjať, zušľachťovať.

K tomu, aby sa stal človek veľkým a naozaj úspešným, je potrebné mať nielen talent, ale aj vôľu, túžbu niečo dosiahnuť. Bez toho to nejde. Koľko je žiaľ medzi nami ľudí vyhorených, ktorí len prežívajú. Aj mnohí mladí sú len „starcami“ bez ambícií, bez snov. Ale aké je to nádherné, keď sa nájdu aj veľmi starí ľudia, ktorí sú ešte plní túžob, a dokonca ušľachtilých túžob, pretože u nich sú tie sny prepojené so životnou múdrosťou…

Mal som starkú – múdru ženu. Keď sme sa jej opýtali, aký darček by chcela na narodeniny, alebo pod stromček, vždy povedala, že ona nič nepotrebuje, že všetko má… A predsa vedela túžiť… Maličkosti, ale predsa… Keď som bol seminarista, zvykla mi spomenúť: Ja som už taká spokojná, ja už od Pána Boha nič nechcem, len by som sa ešte rada dožila tvojej vysviacky. A dožila sa… Potom mi ešte pošepkala: „Ešte by som rada videla, kde pôsobíš (bolo to v zahraničí, dosť ďaleko), no a potom už môžem zomrieť…“ A navštívila ma, a prežila… Ešte do Ríma by som sa rada niekedy dostala… Aj tam bola… A takto sa dožila 94 rokov krásneho, ťažkého, ale naplneného života…

Vedieť túžiť je dôležité. Ale dôležité je aj to, aby sme túžili po správnych veciach. Evanjelium nás učí, ako byť naozaj ľuďmi, učí nás teda aj, ako a po čom túžiť…

Veľmi sa mi páčila veta od jedného talianskeho autora: Svätosť neznamená vyhasnutie vášne, ale jej konverzia, premenenie. To, že Zebedejovi synovia túžili a že si išli za svojim cieľom, to nebolo zlé… Naopak, to je prvým predpokladom úspechu vo všetkom, aj v samotnom živote. Zlé bolo, že nevedeli, po čom túžia… cieľ, na ktorý sa zameriavajú, ten mali zmeniť.

„Čo chcete, aby som vám urobil?“ My to vieme? Čo hovoríme Pánovi v našich modlitbách?

Obyčajne to vieme, vieme radiť Bohu, čo má robiť, čo bude to správe, ako by sa mal rozhodnúť. Robíme si z Boha plniteľa našej vôle bez toho, aby sme si uvedomili, aké je to zvrátené…

Veríme v Boha múdreho a milujúceho. Prečo teda neuveríme, že nech by sme sa akokoľvek ponamáhali, nikdy pre seba nevymyslíme nič lepšie, ako vymyslel on… Miluje nás viac, ako my sami seba. Verím, alebo nie?

Prosba dvoch bratov bola pochopiteľná, dokonca aj nábožná, lebo bola plná dôvery v Ježišovo víťazstvo. Dokonca bola aj istým spôsobom múdra, lebo chcieť byť veľkí v Božom kráľovstve je dobré. Ale tadiaľto cesta k veľkosti nevedie…. Skratky neexistujú…

Zaujímavá a tiež pochopiteľná bola reakcia kolegov… Hnevali sa… Prečo? Zrejme preto, že neboli odlišní, len boli predbehnutí. Zazerali, ale zrejme nie motivovaní láskou, nie ľútosťou nad tým, že si ich kamaráti svojim postojom ubližujú.

A tak aj jedni, aj druhí potrebovali počuť slová o tom, ako sa človek môže dopracovať k ozajstnej veľkosti. A síce cestou služby, cestou posledného. Tou cestou, ktorou sa vydal on sám. A zjavuje nám tu jedno z najprekvapivejších zjavení Boha, asi najnečakanejšie meno Boha: Sluha. A toto je mentalita jeho kráľovstva, v ktorom ak chceme mať miesto, musíme ju prijať: Byť sluhami.

Nemôžem si poslúžiť druhými, ale slúžiť… Neznamená to byť naivný, nechať sa zneužívať, podporovať darebáctvo, ale autenticky slúžiť životu, osobám v rozvoji ich človečenstva… Nehľadať seba, ani svoj prospech…

Potrebujeme sa, hoci moderný svet nám chce nahovoriť, že nikoho nepotrebujeme. Boh nás stvoril takých – odkázaných na druhých,  a je to dobre, všetko ostatné je ilúzia.

Obyčajne keď sa človek narodí, tak dostane do daru ľudí, ktorí sú jeho, sú tu pre neho – rodinu a rodinných priateľov. Neskôr si sám vytvára svoj okruh ľudí – založí si vlastnú rodinu, nájde vlastných priateľov, pestuje vzťahy. Tam máme možnosť prakticky milovať, teda realizovať sa ako Božie stvorenia.

Empatického človeka trápi, keď vidí ľudskú biedu a utrpenie. V útulku pre ľudí bez domova, kde teraz bývam a pracujem, toho utrpenia vidíme naozaj neúrekom. Osobne sa ma vždy dotkne veľmi silno, keď stretnem človeka, ktorý nikomu nechýba. A ktorý by asi ani nechýbal, keby ho nebolo. To je podľa mňa jedna z najväčších možných ľudských tragédií. Ten človek sa musel kedysi dávno vydať veľmi zlým smerom, keď sa dostal až sem.

Aby sa nám to nestalo, tak sme pozývaní aj týmto evanjeliom na život služby, urobiť zo seba dar, ako to urobil aj Ježiš sám. Vieme túžiť? Zatúžme po tomto.  A modlime sa, aby sa napĺňala vždy len vôľa milujúceho Boha.