apr 032015
 

AI:   Dosť sme toho dnes prečítali – 6 biblických úryvkov a ešte odzneli aj žalmy, modlitby a komentár. Pamätáte vôbec, kde sme začali, o čom, alebo o kom bolo prvé čítanie? O obetovaní Izáka, teda o Abrahámovi, otcovi viery a súčasne otcovi Izraela. Podľa knihy Genezis mal Izák 2 synov, Ezaua a Jakuba. Jakub mal synov 12 a od nich, od pravnukov Abraháma, odvodzovali svoj pôvod, po nich nieslo meno, dvanásť kmeňov Izraela. Vyvolený Boží národ. Požehnaný ľud, ako sme počuli v závere čítania. Keď Abrahám obstál v skúške, Boh mu hovorí: „Pretože si toto urobil a neodoprel si mi svojho jediného syna, požehnám ťa a rozmnožím tvoje potomstvo ako hviezdy na nebi a ako piesok na brehu mora. … v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme.“

 KE:   Naplnenie tohto prísľubu – poslednej vety – vidíme najmä v kresťanstve. V Kristovi a jeho nasledovníkoch. Naozaj je nás dnes ako zŕn piesku, dve miliardy. Pričom sme na všetkých kontinentoch a takmer zo všetkých národov.

 DI:   Kristus na Abrahámovi a na starozákonnom božom ľude aj skutočne staval:

  • Meno niesol po mužovi, ktorý Izrael voviedol do Palestíny, zasľúbenej zeme – Jozue, Ježiš.
  • Počet apoštolov je symbolicky rovný počtu Jakubových – Izraelových synov.
  • Svoju náuku opiera o Tóru, Zákon pripisovaný Mojžišovi. Tomu ktorý Hebrejov vyviedol z Egypta, ako sme počuli v druhom čítaní, a konštituoval z nich národ.
  • Opiera sa o tradíciu prorokov, mužov, ktorých Boh posielal k svojmu ľudu, aby mu tlmočili Jeho vôľu. Čítania z dvoch kníh, napísaných prorokmi, sme počuli ako tretie a štvrté v poradí.

Ale je tu jeden obrovský rozdiel. Kým Izák, Abrahámov syn je zachránený, aby niesol genofond, Abrahámovú krv ďalším pokoleniam, Ježiš zomiera bez zanechania potomstva. Naozaj opustený Bohom, dokonca ako píše Pavol „stal sa za nás kliatbou, lebo je napísané: Prekliaty je každý, kto visí na dreve“ (Gal 3,13) V židovskom a tiež moslimskom ponímaní požehnania totiž toto spočíva najmä v plodnosti, v biologickom odovzdávaní života. A ten Kristus neodovzdal. Golgota a zmŕtvychvstanie však ukázali, deklarovali, že sa to dá aj inak. Že zdanlivé prekliatie v sebe nesie požehnanie. Pavol pokračuje: „aby v Kristovi Ježišovi prešlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbeného Ducha.“ (Gal 3,14)  To je jedno zo základných tajomstiev Veľkej noci – ľud sa dá splodiť aj iným spôsobom, duchovným, vierou a láskou. Ba že toto plodenie je väčším požehnaním a je účinnejšie, než plodenie biologické.

 PAR:  Náznak tohto paradoxu vidíme už pri Máriinom panenskom počatí, ktoré sme si pripomenuli pred 10 dňami, na sviatok Zvestovania Pána.

Ján o duchovnom plodení hovorí hneď v úvode svojho evanjelia, kde Krista označuje pojmami Slovo a Svetlo. A konštatuje, že „tým, ktorí ho prijali,  dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.“ (Jn 1,12-13).

Sám Ježiš o tom hovorí Nikodémovi: „Veru, veru, hovorím ti: ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva. Čo sa narodilo z tela, je telo a čo sa narodilo z Ducha, je Duch. Nečuduj sa, že som ti povedal: Musíte sa znova narodiť.“ (Jn 3, 5-7) Ide o narodenie v novom ľude, v ľude Novej zmluvy. Zmluvy, ktorú Kristus s Bohom uzavrel za nás (ako syn človeka) na kríži. Preto Ježiš na záver hovorí Nikodémovi: „A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“ (Jn 3,14-15).

Tú poslednú vetu si možno pamätáte z evanjelia 4. pôstnej nedele, kde sme vraveli, že je súčasťou krstnej katechézy. Lebo o tom je krst, ktorý o niekoľko minút príjmu naši katechumeni. Pričlenia sa ku Kristovmu ľudu, zrodia sa z vody a Ducha Svätého. Vo viere, ktorú predtým vyznajú.

No a ešte niečo od apoštola Pavla, ktorý bol pôvodne horlivý Žid, pokrvný Abrahámov potomok. Po svojom obrátení, uverení v Krista začína ohlasovať jeho paradox víťazného kríža a novej plodnosti. Kresťanom v Korinte, ktorí uverili jeho kázaniu, píše: „v Kristovi Ježišovi som vás splodil skrze evanjelium“. (1 Kor 4,15)

Mimochodom, Pavol pravdepodobne aj vďaka svojmu obráteniu prežíva svoj život ako slobodný. Predpokladám, že i takto deklaruje vieru v nový Boží ľud, ku ktorému sa už nehlási na základe pokrvenstva a ktorý sa nemnoží biologicky.

MY:   A o tom je tretí sľub zasvätených osôb – čistota i kňazský celibát v rímskokatolíckej cirkvi. Nie o potlačení, či zapretí otcovstva, alebo materstva. Je to o viere, že to ide aj inak. Že tu existuje aj duchovná plodnosť, ku ktorej sa sľubom zasvätený oficiálne hlási, deklaruje ju. Čistota teda neznamená len telesnú zdržanlivosť, alebo zrieknutie sa rodiny, manželstva. Ako pri chudobe a poslušnosti i tu ide na prvom mieste o pripodobnenie sa Kristovi. V živote, zmýšľaní a v diele vykúpenia.

Nie je to teda o tele (alebo rozhodne nie na 1. mieste). Veď panenstvo môže byť aj vynútené, napr. chorobou. Je to o viere a transformácii lásky. Aj preto Cirkev v histórii nemala problém prijať do kláštora vdovca, alebo vdovu. Ba dokonca i manželov, ak vyjadrili, že obaja dozreli v presvedčení o priorite plodnosti ducha. Aj preto sme o znásilnených rehoľníčkach nehovorili, že porušili svoje panenstvo.

Za malú chvíľu budeme spievať litánie k všetkým svätým. Budeme spomínať najväčších hrdinov viery v 2000 ročných dejinách Cirkvi. Významné osobnosti, ako sú napríklad naši vierozvestovia, sv. Cyril a Metod, ale aj mladé a za svojho života neznáme dievča sv. Agnesu. Zomrela v roku 258 ako dvanásťročná lebo nechcela zaprieť svoju vieru. Nesie dva prívlastky: panna a mučenica. Svedectvo jej viery bolo tak silné, že dodnes patrí medzi najuctievanejšie svätice v celej cirkvi. Na jej meniny, 21. januára, sa v Ríme, v bazilike nesúcej jej meno požehnávajú dva baránky, z ktorých vlny sa robia pália, znaky arcibiskupov, metropolitov. Čo všetko po nej ostalo, pričom telesne nič.

 ADE:   Pred pár minútami, ako posledné z čítaní – evanjelium, sme počuli jednu z prvých správ o Kristovom zmŕtvychvstaní. On v nej nefiguroval. Neskôr ho telesne nepoznáva ani Mária Magdaléna, ani Emauzskí učeníci, ba ani apoštoli pri Genezaretskom jazere. Lebo to nie je o tele. Myslím, že nielen preto sa jeho oslávené telo celkom nepodobá tomu na kríži, aby bolo jasné, že skutočne zomrel; ale aj preto, že tým naznačuje o čom je víťazstvo Veľkej noci. A aj preto o niekoľko dní po Veľkej Noci s telom odchádza do neba. To však oslávime o 40 dní. Teraz sa venujem krstu. Aktuálnemu z hľadiska našich čakateľov a spomienke na ten svoj z pohľadu ostatných. Amen.