mar 152009
 

V čítaniach na Tretiu pôstnu nedeľu, by som sa sústredil na úvahu o dvoch mocne pôsobiacich obrazoch vo Svätom písme: obraze Ježiša čistiaceho Jeruzalemský chrám a posolstvo sv. Pavla o kríži Ježiša Krista. Ježišovo vyčistenie chrámu a Pavlovo chápanie kríža môže nám byť obrovskou pomocou pri raste nášho poznania Ježiša Krista a jeho lásky cez toto Pôstne obdobie.

Jánovo rozprávanie o tom, ako Ježiš vymietol chrám, je v ostrom kontraste s opisom tohto dramatického príbehu v iných evanjeliách. V synoptických evanjeliách sa táto scéna vyskytuje na konci vstupu do svätého mesta Jeruzalema. Kým ľudia hlasno volajú „hosanna“, Ježiš vstupuje do chrámového priestoru, nie aby tam uctieval Boha, ale s výzvou voči chrámu a jeho vodcom. Poprevracia stoly peňazomencom a vykáže z chrámu predavačov obetných holubov a iných zvierat. Aká poučná chvíľa! Ježiš cituje Písmo: „Môj dom sa bude volať domom modlitby pre všetky národy. A vy ste z neho urobili lotrovský pelech“ (Mk 11,17, Iz 56,6-7, Jer 7,11). V Jánovom evanjeliu vyčistenie chrámu sa koná na začiatku Ježišovho účinkovania a nie na začiatku udalostí posledných dní Ježiša. Ohromujúce slová a činy Ježiša v chráme či už v synoptických evanjeliách alebo v Evanjeliu sv. Jána, nadobudli pre neskoršie generácie kresťanov nový význam. „Odneste to odtiaľto! Nerobte z domu môjho Otca tržnicu!“ Chrám nebol obchodným centrom či trhoviskom, ale svätým miestom Otca. Tak ako proroci pred ním, aj Ježiš sa pokúšal prebudiť srdcia svojho ľudu. Ježišovi učeníci si pripomínajú, ako vyslovil v chráme slová žalmu 68,10: „Stravuje ma horlivosť za tvoj dom“. Význam tohto verša som pochopil nasledovne: „Som naplnený planúcou láskou za tvoj dom“. Keď majestátny Jeruzalemský chrám zničili Rimania a nad jeho stratou žialili židia aj kresťania, Ježišovi nasledovníci si pripomínali tento incident v chráme. Teraz už dokázali pochopiť jeho význam; bolo to znamenie, že starý chrám sa skončil a treba vybudovať nový chrám. Tento nový chrám nebude z kameňa a dreva ani zo zlata. Bude to živý chrám svätých ľudí (1 Pt 2,4-6; Ef 2,19-22).

Mätúcim aspektom príbehu dnešného evanjelia je obraz nahnevaného Ježiša v scéne čistenia chrámu, ktorá v nás vyvoláva dva extrémy našej predstavy Pána. Niektorí ľudia si želajú premeniť inak pasívneho Krista na revolucionára švihajúceho bičom. Iní by chceli vylúčiť všetky ľudské vlastnosti Ježiša a vykresliť obraz veľmi poddajného, mierneho charakteru, ktorý sa usmieva, mlčí a nikdy nerozkolíše svoju loďku. Omyly starého extrému však neoprávňujú upadanie do nového extrému. Ježiš nemal výlučný, ba ani len primárny záujem o sociálnu reformu. On bol naplnený hlbokou oddanosťou a planúcou láskou k svojmu Otcovi a k veciam svojho Otca. Chcel formovať nových ľudí, stvorených na Boží obraz, ktorých život udržiava jeho láska a ktorí prinášajú túto lásku iným. Ježišovi učeníci a apoštoli ho poznali ako zapálenú postavu – osobnosť, ktorá milovala život a ktorej úlohou bolo stratiť ho v mene pravdy a vernosti.

Dovolili sme, aby nás ovládli tieto extrémy v našom chápaní Ježiša a vo vzťahu s ním? Sme zapálení za niečo v našom živote dnes? Sme naplnení hlbokou a blčiacou láskou za veci Boha a za jeho Syna Ježiša?

Posolstvo kríža

V Liste Korinťanom sv. Pavol hovorí o početných neporiadkoch a škandáloch, ktoré tam boli. Pravé spoločenstvo a jednota boli ohrozené skupinami a vnútornými rozdeleniami, ktoré vážne poškodzovali jednotu Kristovho tela. Pavol sa neodvoláva na zložité teologické či filozofické slová múdrosti na vyriešenie týchto problémov – on tejto komunite hlása Krista. Kristus je ukrižovaný. Pavlova sila nespočíva v presvedčivom jazyku ale skôr paradoxne v slabosti človeka, ktorý dôveruje iba „moci Boha“ (1 Kor 2,1-4). V Prvom liste sv. Pavla Korinťanom (1,18, 22-25), počúvame posolstvo: „… slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou“. Pre sv. Pavla kríž je srdcom jeho teológie. Vysloviť kríž znamená vysloviť spása – ako milosť daná každému stvoreniu.

Pavlovo jednoduché posolstvo kríža je bláznovstvom. Mocne to zdôrazňuje slovami: „Lebo slovo kríža je bláznovstvom pre tých čo idú do záhuby, ale pre tých, čo sú na ceste spásy, teda pre nás, je Božou mocou.“ Bolo vôľou Boha skrze bláznovstvo takéhoto hlásania spasiť tých, ktorí majú vieru. Pretože židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, ale my hlásame ukrižovaného Krista, kameň úrazu pre židov a bláznovstvo pre pohanov. Bláznovstvo kríža je práve v skutočnosti, že tam, kde sa zdá byť iba zlyhaním, žiaľom a porážkou, presne tam je všetka moc bezhraničnej lásky Boha. Kríž je výrazom lásky a láska je pravou mocou, ktorá sa zjavuje práve v zdanlivej slabosti.

Sv. Pavol to dokonca prežil aj na vlastnom tele a vydáva nám svedectvo o týchto rôznych etapách jeho duchovnej cesty, ktoré sa stali dôležitými etapami odchodu každého Ježišovho učeníka: „Ale on mi povedal: ´Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.´ A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. (2 Kor 12,9); a dokonca „čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval“ (1 Kor 1,28). Apoštol pohanov sa identifikuje do takého stupňa s Kristom, že aj on dokonca aj uprostred toľkých skúšok, žije vo viere v Božieho Syna, ktorý ho miloval a vydal seba za jeho hriechy a za hriechy všetkých ľudí (porovn. Gal 1,4; 2,20).

(Život Cirkvi vo svete – zo Zenitu preklad Mgr. Zuzana Gluchichová)