jún 292017
 

Zajtra dostanú deti vysvedčenie  a „zbohom škola“. Ide sa prázdninovať. Dúfajme, že nie aj „zbohom vedomosti“, veď tie sa v škole čerpajú pre celý život. Nielen z hľadiska čítania a písania, ale napríklad aj z geometrie. Takže otázka – koľko bodov určuje rovinu? Tri. Väčšinou sme ich označovali ako A, B, C. Dnes by sme ich mohli označiť ako P1, P2 a P3.

Máme totiž slávnosť zakladateľov Rímskej Cirkvi, svätých Petra a Pavla. A preto by som chcel hovoriť, čo určuje rovinu našej Cirkvi. Spokojne môžeme pod bodmi P1 a P2 myslieť na mužov, ktorí pred 1950 rokmi položili v Ríme život za Krista. Ale čo je P3? Môže to byť všeličo, ale v tomto roku storočnice Fatimských zjavení mi tam sedí termín, ktorý trikrát Panna Mária vo Fatime zopakovala: Pokánie, pokánie, pokánie!

Pokánie je totiž vec, ktorá patrí k apoštolským kniežatám, k zakladateľom Rímskej Cirkvi. Ani jeden z nich sa nenarodil, ba ani nestal Kristovým učeníkom ako dokonalý. Mali svoje problémy, svoje poblúdenia, svoje zlyhania. Ale postupne sa stále viac a viac obracali ku Kristovi. Najmä v tom, že chceli na svet pozerať ako ON. Prijať jeho hodnotový rebríček. Podľa neho chápať, čo je dôležitejšie a čo menej vzácne. Pre čo sa oplatí žiť a obetovať a čo treba vypustiť, ba dokonca zo svojho života odvrhnúť. A to je skutočné pokánie. Zmena myslenia, postojov a následne rečí a skutkov. Približovanie tých svojich k Božím, teda Kristovým.

Peter potreboval zmeniť najmä svoje sebavedomie. Svoje opretie o seba a presadzovanie svojich predstáv za opretie sa o Krista a Jeho nasledovanie. Myslím, že v tomto smere všetci poznáme, čo sa stalo po situácii, ktorú sme počuli v dnešnom Evanjeliu. Teda hneď potom, ako Ježiš Petrovi sľúbil, že ho urobí hlavou Cirkvi, novozákonného Božieho ľudu:

Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“ Potom Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. (Mt 16,21-23) Peter prijal napomenutie a aj keď znovu zlyhal, najmä po Poslednej večeri, znovu ľutoval a kajal sa. A je zaujímavé, že keď mu nakoniec Ježiš po zmŕtvychvstaní odovzdáva pastiersky úrad, okrem trojitého vyjadrenia „pas moje ovce“ končí predpoveďou Petrovho kríža: Veru, veru, hovorím ti: Keď si bol mladší, sám si sa opásal a chodil si, kade si chcel. Ale keď zostarneš, vystrieš ruky, iný ťa opáše a povedie, kam nechceš.“ To povedal, aby naznačil, akou smrťou oslávi Boha. Ako to povedal, vyzval ho: „Poď za mnou!“ (Jn 21,18-19). To poď za mnou však ukazuje, že Peter si stále má byť vedomý, ako má kráčať svojim životom i viesť Cirkev. On nie je pred, ani vedľa Krista, má ísť za ním a tak viesť i ostatných veriacich. A to bola výzva k celoživotnému pokániu.

Pavol bol vzdelanejší a v určitom zmysle aj nábožnejší ako Peter. On vedel, že Božie veci majú svoj poriadok, ktorý nemusí byť jeho. A veľmi chcel, aby sa tento poriadok dodržiaval. V prorockom duchu, v zápale za Božiu vec teda likvidoval v svojom národe všetko, čo bolo mimo Božieho poriadku. Až nakoniec chcel zlikvidovať i Božieho Syna, čo mu tento na ceste do Damasku jasne povedal: Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Pavol bežal, ale mimo. Tiež sa musel obrátiť – a obrátil sa. Nielen v tom, že prijal Krista za Mesiáša, ale prijal aj jeho oslobodenie spod židovských liturgických noriem a najmä jeho prezentáciu pravdy. To už nebolo o zákone, kameňovaní, väznení, ale o ponuke lásky. A v nej skôr o prijatí prenasledovania a utrpenia, ako o jeho pôsobení. Bol to nový beh na dlhé trate, ktorými boli misijné cesty. Na záver však Pavol v dnešnom čítaní hovorí: Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi v onen deň dá Pán, spravodlivý sudca; a nielen mne, ale aj všetkým, čo milujú jeho príchod. Všimnime si, kde zakončil: Nie tí, čo dodržiavajú jeho Zákon, prídu do neba, ale tí, čo milujú… To je pokánie! Zmena zmýšľania a postojov.

Myslím, že na týchto dvoch mužoch a ich vzore pokánia stojí naša cirkev, stojíme my sami. Oni nielenže Rímsku cirkev založili a viedli, oni nám aj ukazujú, ako jej členovia majú kráčať za Kristom. Svojim životom, ale aj svojim slovom.

Na záver teda malá prázdninová, či dovolenková ponuka. Čo tak v tomto čase prečítať aspoň jeden Pavlov, či Petrov list?