apr 162016
 

AI:  Určite poznáte situáciu, keď sa Vám niečo vryje do pamäti v súvislosti s nejakým miestom, alebo časom. Osobne mám takúto skúsenosť i s dnešným sviatkom. Pred pár rokmi som na mládežníckej omši v diskusii s vysokoškolák-mi rozoberal obraz Krista – dobrého pastiera, v ktorom veriacich považujeme za ovečky, o ktoré sa stará. Keďže sa však v tento deň modlíme i za kňazské povolania, opýtal som sa ich, kde vidia v podobenstve nás, kňazov. „Vy ste ako tie psi, ktoré pastier používa“ – odpovedal mi jeden z nich.

Nuž, musel som uznať, že niekedy sme ako psi. A to ani nie tak z hľadiska poslušnosti pastierovi, ako z hľadiska naháňania oviec. Niekedy na ne dokonca i vrčíme, ba aj hryzieme. Čo teda rozhodne nie je dobré. A tak skôr, než sa pohneme k ďalšej myšlienke, chcel by som sa všetkým svojim veriacim, Kristovým ovečkám, ospravedlniť za svoje psovské správanie. Za to že som im (Vám) ublížil, či pohoršil. Nielen preto, že takéto správanie je nepopulárne, ale aj preto, že takto to Kristus nechcel.

 KE:   On i nás urobil pastiermi. Takými, ako je on. Čo znamená, že od nás smerom k našim blízkym, a najmä zvereným, očakáva postoj, aký má k nim, ale aj k nám On sám. Chce, aby sme boli ako On – dobrými pastiermi. Kňaz, ale vlastne aj každý veriaci, má byť i v tomto smere Alter Christus – druhý Kristus.

DI:   Uvedomil som si to znovu pred dvomi týždňami, keď som uvažoval nad jeho delegovaním moci odpúšťať hriechy. Ak apoštolom a ich nástupcom dal možnosť byť milosrdnými ako ON, ukázal mimo iného i to, že on nie je ten, ktorý robí len peknú robotu opatery a na špinavú úlohu naháňania používa niekoho iného. Chcel, aby oni boli dobrí spolu s ním. V jeho mene, ako On. Pozícia, ktorú často používame my – „Vieš, ja ti to dovolím, ale ockovi nepovedz“, alebo, „ja ti to dám, ale kolegovi, či šéfovi ani muk“, tá je Ježišovi cudzia. Byť dobrý na úkor iných, to nie je jeho Duch.

Dnešné prvé čítanie nám ukázalo, ako túto podobnosť Ježišovi vo všetkom chápali jeho apoštoli, ohlasovatelia Evanjelia. Nielen v tom, že boli tiež prenasledovaní, ale najmä v ich reakcii voči Antiochijským Židom, ktorí ich neprijali. Mimochodom, žiarlivosť na popularitu Ježišových žiakov medzi pohanmi bola u Židov skôr pravidlom, než výnimkou. A práve ohlasovanie Kristovej blahozvesti pohanom Pavol a Barnabáš hájili citátom z proroka Izaiáša. Jedná sa o druhú pieseň o Pánovom služobníkovi, kde čítame: „Primálo je, keď si mi služobníkom, aby si zbudoval Jakubove kmene a priviedol späť zachránených Izraela: ustanovím ťa za svetlo pohanom, aby si bol mojou spásou až do končín zeme!“ (Iz 49,6) Je úplne jasné, že sa jedná o mesiášsky text, ktorý kresťania prirodzene vzťahovali na Ježiša. A Pavol s Barnabášom ho spokojne vzťahujú na seba: „Lebo tak nám prikázal Pán“. V Ježišovom mene, ako On, sa stávajú svetlom pohanov. Akoby sa s ním stotožnili.

Myslím, že toto vedomie ich viedlo i k ďalším postojom. Najviac k službe slova, k ohlasovaniu, k nasledovaniu Majstra ako Učiteľa. Ale tiež k zakladaniu spoločenstiev a ustanovovaniu starších, čiže k odovzdávaniu moci odpúšťať hriechy, sláviť Eucharistiu atď. Tiež k starostlivosti o chudobných. V globále môžeme povedať, že ich to priviedlo ku komplexnej zodpovednosti za tých, čo uverili v Krista, slovami obrazu dobrého pastiera: za zverené stádo.

PAR:   Ako pri všetkých krásnych veciach, aj tu však hrozilo – a to počas celej existencie Cirkvi – a aj dnes hrozí – zneužitie moci. Zneužitie toho, že ak sa snažím konať ako druhý Kristus, môžem dôjsť i k záveru, že je to moje stádo. Moji ľudia, že ja som vlastníkom. Cirkvi, diecézy, farnosti, spoločenstva , rodiny… Kristus nebol naivka a preto už pri predstavovaní tohto obrazu hovorí to, čo neskôr pri odovzdávaní moci povedal Petrovi: Pas moje ovce! Moje, nie tvoje! Pričom v 10. kapitole Jánovho evanjelia, kde sa predstavuje ako Dobrý pastier, hovorí, že ich dostal od Otca. Tak sme to dnes čítali. A k tomu dodáva, že Otcovi ich nik nevytrhne z ruky! Myslím, že to nie je len uistenie pre pastierov, v zmysle že Boh ich aj stádo uchráni pred nebezpečenstvom z vonka. Je to aj upozornenie pre samotných duchovných pastierov, že nech by akokoľvek chceli, nikdy to nebude ich stádo! Sú to Ježišove ovce, ktoré mu dal Otec.

Samotné prepojenie na Otca však môže byť i motivujúce. Ježiš sa v ňom totiž opäť úžasne znižuje. Aj tu je misericors – znížený srdcom. Ukazuje príklad. Mohol povedať, že sa jedná o jeho majetok, za ktorý zaplatí svojou krvou na kríži. On však chcel byť pre apoštolov a ich nástupcov príkladom i v tomto. Nehovorí o 100% vlastníctve, ale odvoláva sa na Otca. Tak sa oni majú odvolávať na Neho. Byť si neustále vedomí hodnoty sebe zverených ľudí – sú to Božie deti! A po deťoch svojho Pána predsa nemôžeme brechať, alebo ich nebodaj hrýzť.

MY:   Najnovšie číslo Katolíckych novín si všimlo jedno krásne technické výročie. Najstaršia zachovaná fotografia na svete „Pohľad na Gras“ má dvesto rokov. Všetci vieme, že v klasickej fotografii sa obraz ktorý vidíme, premietal na film v negatívnej, opačnej podobe. Až potom sa z neho mohla vyrobiť fotka – pozitívny, reálny obraz fotenej skutočnosti.

Niekedy mám dojem, že podobne je to i s obrazom Krista v nás, presnejšie cez nás. Často sme najskôr negatívom, opačným obrazom. A trvá dlho, kým sa staneme fotkou, ktorá reálne zobrazuje nášho Majstra. Áno, aj na negatíve sa väčšinou dá rozpoznať o aký obrázok ide. Už tu sme pastiermi. Ale k dobrému pastierovi to má ešte ďaleko.

 ADE:   Začal som prosbou o odpustenie. A končím opäť prosbou – o modlitbu. Takú, ktorá z negatívu biskupa, kňaza, lídra, učiteľa, otca, mamy, proste pastiera akéhokoľvek cirkevného spoločenstva, urobí krásnu fotografiu Krista – Dobrého pastiera. Mimochodom fotky sú tu i na oživenie zážitku. Prebúdzajú spomienky.  A tak na záver prianie: Kiežby nám o našich pastieroch ostali len tie krásne. Amen.

Good Shepherd motioning for His sheep