dec 092006
 

Pozdrav patrí k praformám ľudských stretnutí. Je osobným aktom, ktorý vyjadruje úctu a uznanie. Pozdrav spája ľudí. Biblické formuly pozdravu mali náboženský charakter. Ich koreňom bolo slovo barakah – požehnať. Pozdrav zahŕňa odpoveď, obsahuje v sebe element želania. V dialógu pozdrav – želanie – odpoveď, pozdravujúci je aj prijímajúcim, a nielen dávajúcim.
„Pokoj vám“, „pokoj všetkým“ – to sú formuly pozdravu používané v Antiochii a Konštantinopoli. Na Západe však používali pozdrav „Pán s vami“ (Dominus vobiscum). Odpoveď „I s duchom tvojím“ (et cum spiritu tuo) bola všeobecná.
Úvodný pozdrav kňaza „Pán s vami“ je jeden z najstarobylejších a najkrajších požehnaní, ktoré naša liturgia vyhradila ustanovenému služobníkovi (kňazovi a diakonovi). Nachádza sa často vo Svätom písme, napríklad v Knihe sudcov (Sdc 6, 12), tiež v Knihe Rút (Rut 2, 4n), v Evanjeliu podľa Lukáša (Lk 1, 28), či v analogickom pozdrave, ktorým Zmŕtvychvstalý Pán pozdravil učeníkov: „Pokoj vám“ (Jn 20, 19; 20, 26). Je to viac než prianie, je to skutok viery, potvrdenie, ktoré prechádza celým Svätým písmom a ktoré uznáva, že Boh je vo svojom ľude neustále prítomný, teda „s vami“. Požehnanie par excellence! Je totiž „zhusteným“ vyjadrením zmluvy Boha s jeho ľudom, uzavretej na Sinaji. „Pán s vami“ je v skutočnosti vyjadrením Božieho mena zjaveného Mojžišovi. Jahve znamená, že Boh je s nami. Je to zjavenie nielen Božej existencie, ale aj Božej prítomnosti v jeho ľude. Povedať: „Pán s vami“ totiž znamená vyjadriť samú podstatu Zjavenia, znamená potvrdiť to, že sám Boh sa zaväzuje, že si vo svojom ľude urobí svoj príbytok. Znamená to obnoviť, vo vzdávaní vďaky a v nádeji, tú zmluvu, ktorej prostredníkom bol Mojžiš. Tak to robí archanjel Gabriel pri zvestovaní Panne Márii: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou.“ (Lk 1, 28)
V tomto pozdrave nachádzame dve dimenzie. Na prvom mieste je to dimenzia kristologická, pretože „Pánom“ je tu myslený Ježiš Kristus, Boží Syn. Pán s vami, to znamená Pán (Kristus) je s vami. Taktiež tu vidíme veľkonočnú dimenziu, pretože kňaz pozdravuje spoločenstvo, ktoré sa zhromažďuje kvôli ukrižovanému a zmŕtvychvstalému Kristovi, Jánovým vyznaním: „to je Pán s vami!“ (porov. Jn 21, 7). Je to pozdrav plný sily a významu a zároveň je to akt viery, v ktorom si celebrant a ľud navzájom prejavujú vieru Cirkvi v „novú a večnú“ zmluvu.
Jednou z otázok, ktorá rovnako vzbudzuje pozornosť je, prečo sa nehovorí: „Pán s nami.“ Pozdrav, ktorý sa používa, môže vyznievať, ako keby sa celebrant vylučoval zo zhromaždenia. Ako keby sa to jeho nedotýkalo. Treba tu zdôrazniť, že celebrant nie je hovorcom zhromaždenia. Nebol „ustanovený“ skupinou veriacich, ale Kristom, ktorý pôsobí skrze svojich apoštolov. Keď sa kňaz obracia k zhromaždeniu a hovorí „Pán s vami“, hovorí ústami kňaza samotný Kristus k svojej Cirkvi. Celebrant má teda povinnosť nechať Krista prehovoriť svojimi ústami s vedomím, že slová, ktoré hovorí veriacim v Kristovom mene, sú určené i pre neho a že ich prijíma v tej istej chvíli, keď ich prednáša k veriacim v rovnakom akte viery, keď Kristus uprostred eucharistického slávenia zhromažďuje svojim Duchom, aby sa vzdávala vďaka Otcovi.
Tradícia liturgie vyhradila biskupovi namiesto formulácie „Pán s vami“ veľmi starobylú formuláciu „Pokoj s vami“. Vieme, že toto je najobvyklejší pozdrav izraelského ľudu. Pokoj, tak ako sa objavuje v Starom zákone, to je plnosť života s Bohom; je to ľudský život, ktorý konečne dospel k šťastiu, pretože Boh práve prichádza urobiť si svoj príbytok uprostred svojho ľudu; je to život človeka premeneného radosťou z toho, že žije s Bohom medzi bratmi. Pozdrav „Pokoj s vami“ do istej miery priamo vyplýva z pozdravu „Pán s vami“. Tiež sú to aj slová samotného Ježiša, ktoré povedal apoštolom, keď sa im zjavil po vzkriesení: „Pokoj vám!“ (Jn 20, 19) Keď biskup, ako nástupca apoštolov, pozdravuje veriacich „Pokoj s vami“, plní tým poslanie, ktoré prijal od Boha: zhromažďovať v jednote a láske celú miestnu cirkev (diecézu) a byť znamením a zárukou jej plnej katolíckej jednoty s celou Cirkvou. Táto liturgická formulácia nám pripomína, že mimo biskupa a apoštolský zbor, vedený nástupcom apoštola Petra, niet katolíckej jednoty.
Odpoveď „I s duchom tvojím“ je semitizmom a v priebehu času sa stala predmetom diskusie. Niektorí z autorov navrhujú odpoveď „I s tebou“ (takáto odpoveď je použitá napríklad v českom misáli). Dejiny liturgie od tretieho storočia potvrdzujú používanie prekladu „I s duchom tvojím“. Výraz duch predstavuje na tomto mieste zmysel hebrejského slova ruah (hebrejské chápanie nerozdeľuje človeka na dušu a telo), a nie gréckeho pneuma, resp. latinského anima, čím sa chce vysloviť „aj s Tebou, ktorý si naplnený Duchom Pána!“ To znamená, že tento výraz sa vzťahuje na Ducha Jahveho, ktorý je daný kňazovi prijatím vysviacky. Výraz duch sa spája s charizmou úradu, s jeho milosťou (Ján Chryzostom). Takéto chápanie, zdá sa, že prijímajú aj smernice nového Rímskeho misála (bod 50), v ktorých sa píše, že kňaz pozdravom oznamuje zhromaždenému spoločenstvu Pánovu prítomnosť. Týmto pozdravom a odpoveďou ľudu sa vyjadruje tajomstvo zhromaždenej Cirkvi. Preto tento pozdrav nie je každodenným „dobrý deň“. Kňaz uznáva v zhromaždení Boží ľud, aktívnu prítomnosť samého Boha medzi nimi. Spoločenstvo stojí pred Pánom. V odpovedi: „I s duchom tvojím“ spoločenstvo uznáva v kňazovi človeka, ktorý dostal Ducha Božieho preto, aby viedol službu Božiu, a tento dar dostal vkladaním rúk biskupa; pre nich je teda predstaviteľom Cirkvi. Formula „Pán s vami“ začína mystérium zhromaždenia. Je uznaním veriacich laikov za Kristovu Cirkev; „I s duchom tvojím“ je ďalej milosťou dušpastierskej služby, čiže odovzdaním sa veriacich pod vedenie vysväteného kňaza. Balthasar Fischer nazval túto odpoveď veriacich najkratšou modlitbou za kňaza.
Dialogická forma pozdravu poukazuje istým spôsobom na základnú štruktúru samotnej Eucharistie: Boh, ktorý hovorí vo svojom slove, prísľub spásy a odpoveď človeka, ktorá sa prejavuje vo vzdávaní vďaky a v jeho prijatí. Ak máme na mysli toto, treba potvrdiť, že pozdrav a odpoveď majú mystagogický význam. Charakteristická je aj postupnosť obradov. Najprv je pozdrav oltára, ktorý je prejavom postoja človeka voči Tajomstvu (mysterium tremendum a fascinosum), potom nasleduje pozdrav zhromaždených, už fundamentálne „zjednotených“ v absolútnom sacrum Boha. Preto obrad pozdravu treba uznať za základný spôsob komunikácie a fundament vzájomnej koinonie (jednota človeka s Bohom a človeka s druhým človekom).