feb 152015
 

Pamätaj človeče: Kajajte  sa a verte evanjeliu!

Pri rôznych príležitostiach dostávame rozličné pozvania. Z niektorých sa tešíme, iné prijímame len ako nepríjemnú povinnosť, z niektorých sa šikovne vyhovoríme no a niektoré len tak odignorujeme.

Liturgia popolcovej stredy nám adresuje osobné pozvanie zo strany Ježiša, ktoré sme už toľkokrát počuli a predsa je pre nás stále nové… Budeme počuť: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“

Toto pozvanie (alebo výzva) má dve časti: Kajať sa… a veriť…

Obe tieto výzvy sú v rozkazovacom spôsobe, teda sú výzvami k aktivite, k činnosti. A hoci sú obe tieto pozvania vyjadrené v jednej vete a veľmi spolu súvisia, skúsme ich teraz nachvíľu oddeliť o pozrieť sa na ne jednotlivo.

Kajať sa, robiť pokánie… v čom to spočíva? Veľmi jednoducho by sme to mohli vyjadriť takto: Treba opustiť zlú minulosť, vysporiadať sa s ňou a pre prítomnosť i budúcnosť si zvoliť cestu dobra. Aby sme si priblížili, čo to znamená, vysporiadať sa s nie dobrou minulosťou, prirovnajme si to k súdnemu procesu… Poznáme to z filmov, niektorí aj z osobnej skúsenosti: Pri súde sú zvyčajne prítomné tieto osoby: Obžalovaný, žalobca, obhajca a sudca… V procese ozajstného pokánia sme obžalovanými my sami… my sme popáchali zlo, hriechy – myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobra… A vinu si nesieme, či si to pripustíme, alebo nie. A kto je pri tomto súde žalobcom? Nie je to Boh, nie je to ani Boží nepriateľ – diabol, nie je to ani svet, ale mali by sme to byť my sami, naše svedomie. My ako kajúcnici by sme mali uznať, pochopiť a precítiť veľmi úprimne a hlboko, že My sme spáchali zlo, že je to naša vina a že si objektívne naozaj zaslúžime primeraný trest, lebo naša minulosť je TRESTU-HODNÁ. Obhajcom v tomto procese by nám mal byť Ježiš. Nezahmlieva, nezľahčuje vinu, nehľadá výhovorky… Zlo sa naozaj stalo… trest by bol zaslúžený… No má čo ukázať na našu obhajobu: rany na rukách, nohách a boku… „Aj za tieto hriechy, akokoľvek boli zlé, som ja zomrel na kríži!“ A sudca, ktorým je sám Nebeský otec, vynáša omilosťujúci rozsudok: „Nevinný! Hriechy sú odpustené!“

Takto akosi to prebieha v procese kajúceho človeka. Často však žiaľ, naše pokánie nie je autentickým pokáním, lebo neprijímame pre seba tie správne role. Nie sme ochotní byť obžalovanými, ale sami žalujeme, pokúšame sa zvaliť vinu za naše zlyhania na ľudí okolo nás, na svet, dokonca i na samého Boha. Nie sme ochotní prijať ani úlohu žalobcu, ktorý by pravdivo pomenoval vinu a uznal zaslúženosť trestu. Naopak, sami sa pokúšame uzurpovať si úlohu obhajcu nás samých a hľadáme poľahčujúce okolnosti: „Veď to nebolo až také zlé, veď mnohí iní robia oveľa horšie veci, ako my…“ a tisíce iných vecí navymýšľame, aby sme nevyzerali tak zle pred Bohom a hlavne sami pred sebou, pred vlastným svedomím. Niet dokonalejšieho klamára ako je človek, ktorý klame sám seba… I úloha sudcu je nám blízka, s obľubou sa ospravedlňujeme sami a nehľadáme ozajstné odpustenie od Boha. To však nie je ozajstné pokánie, to neoslobodzuje…

Spolu s výzvou k pokániu počúvame aj pozvanie k viere v evanjelium. Povieme si, že s tým problém nemáme. Každý z nás verí, že verí… To je predsa samozrejmé… Koľkokrát pri rozhovoroch s ľuďmi, ktorí nechodia do kostola, keď spochybním ich vieru, dostáva sa mi veľmi energickej odpovede: „Ja verím v Boha! A určite verím lepšie, ako mnohí z tých, čo derú kostolné lavice!“ Veríme všetci, alebo skoro všetci… Ale stačí k viere len uznávať existenciu Boha? (Ja, malý človek dovolím Bohu: No dobre, tak buď! JA som sa rozhodol, že existuješ…“

Máme veriť v evanjelium, čo v preklade znamená veriť v radostnú zvesť. Len to je cesta k slobode, NAOZAJ uveriť v Božiu lásku, že on nás miluje, že nás má naozaj rád, že nikdy ani pri najdokonalejšom naplnení našich túžob a plánov nevymyslíme pre seba nič lepšie, ako pre nás pripravil on. Uverme v jeho lásku a prijmime za svoje jeho plány pre nás. Nech modlitba: „Buď vôľa tvoja!“ sa stane našim spôsobom života…

A ešte jedna vec nám bráni k slobode, vec, o ktorej sme presvedčení, že s ňou problémy nemáme. Je to sebaláska – teda láska k sebe samým. Máte sa radi? Skoro určite odpoviete: „Samozrejme!“ Pozor, sebaláska však nie je to isté, ako sebectvo. Naopak, sebectvo zabíja lásku, aj tú lásku samého k sebe… Ak niekoho milujeme, chceme mu len dobro. Ak niekoho veľmi milujeme, chceme mu len to najlepšie. A milujeme samých seba naozaj, ak sa uspokojíme len s malou troškou toho dobrého, čo nám Boh pripravil?

Naše pôstne obdobie – tento „čas milosti“ – začíname dnes veľkým pozvaním: „Kajajte sa a verte evanjeliu!“ Ako odpovieme na toto pozvanie? Odignorujeme ho? Vyhovoríme sa sami pred sebou: „Áno, dobre…, ale niekedy nabudúce?“ Alebo ho prijmeme len ako zaťažujúcu povinnosť?

Prijmime ho ochotne a hneď ako čosi radostné, čosi, čo stojí za to, veď to pochádza zo srdca nášho milujúceho Boha a premeňme ho na pôst, ktorý porieši našu minulosť a v prítomnosti i pre budúcnosť  nás otvorí láske k Bohu, k ozajstnej láske samých k sebe a k milovaniu blížneho, ako seba samého.