feb 202016
 

Moji starí rodičia boli včelármi. Ako malý chlapec som im pri tom pomáhal. Páčilo sa mi spoznávať zložitý, no tak veľmi usporiadaný život veľkých včelích rodín a obdivoval som aj prístup človeka – včelára, ktorý pozoruje, učí sa rozumieť a veľmi citlivo zasahuje do tohto zložitého systému. Je to ušľachtilá záľuba, ktorá určite kultivuje aj samotného človeka. Sám som sa včelárom nestal, no tí včelári, ktorých poznám, sú zväčša mimoriadni a zaujímaví ľudia. Páčil sa mi jeden dialóg, ktorý som si vypočul: Jeden nevčelár hovoril uznanlivo jednému včelárovi: „Mne sa to všetko tak veľmi páči, uznávam to a keby včely nemali žihadlá, sám by som sa stal včelárom.“ Ten odpovedal: „Keby včely nemali žihadlá, mohol by byť včelárom hocaký chmuľo!!!“

Páčila sa mi táto pohotová odpoveď a znovu vo mne rezonovala, keď som rozmýšľal o svätosti. Toľkí ju uznávame, toľkí snívame o tom, prežiť svoj život krásne, zmysluplne, stvárňovať v sebe obraz Božieho dieťaťa, podľa ktorého sme boli stvorení… Len keby nebolo tých „žihadiel“, prekážok a ťažkostí, keby to len nebolo také náročné…

Áno, je naozaj náročné, mať kresťanskú mentalitu… Napríklad prijímať spásu a odpustenie zadarmo ako nezaslúžený Boží dar, zároveň však získavať zásluhy dobrými skutkami a konať pokánie… Je ťažké s veľkou dôverou veriť, že som osobne Bojom milovaný, keď už padám pod mojim krížom a som konfrontovaný s toľkým zlom okolo seba… Je náročné byť stále tým odpúšťajúcim, tým, ktorý miluje ako prvý… A zdá sa nám to skoro proti prírode, zvoliť si kariéru toho posledného, kariéru sluhu, ako nás k tomu pozýva Pán…

A tak sme si náš život rozdelili na dve časti: Máme zónu snívania, kde túžime byť Boží a máme zónu reálneho života… Máme čas, ktorý vyhradíme Bohu – modlitba, svätá omša, a čas, kam si Boha nepustíme. Teoreticky veríme, že Boh je všadeprítomný, ale koľkokrát si medzi rannou a večernou modlitbou na jeho prítomnosť ani nespomenieme a žijeme, ako keby ho ani nebolo… Nielenže sa správame, ale aj pozdravujeme sa dvojako: Raz som bol na návšteve v jednej rodine. Ako sme tak sedeli, vstúpila do miestnosti ich dcéra, ktorá práve prišla zo školy. Radostne a nahlas pozdravila: „Dobrý deň!“ Rodičia ju napomenuli: „A nevšimla si si, kto je u nás na návšteve?“ „Jaaaaj… No tak: Pochválený buď Ježiš Kristus!“

Rozdelenie osobnosti nie je pre život človeka prospešné, keď sa to dostane až do chorobného štádia, nazýva sa to schizofrénia. Rovnako ani „duchovná schizofrénia“ nie je dobrá. Nie je možné byť Boží len pri modlitbe a zároveň byť bezbožným vo vzťahoch, v podnikaní, v politike… Takéto náboženstvo nenapĺňa človeka a zároveň to odradzuje iných.

Čo teda robiť, aby sme sa vyhli rozdeleniu nášho života na sektor „Boží“ a sektor „nie Boží“? Vylúčime z nášho programu čas vyhradený výlučne Bohu, teda čas modlitby? Určite nie. Ba práve naopak, mali by sme zintenzívniť také chvíle. Vedie nás k tom aj príklad apoštolov na hore Tábor. Najskôr s Ježišom vystúpili na vysoký kopec. Žije sa bežne na rovine, na kopec sa vystupuje len príležitostne. Ale až pohľad zhora nám dá tú správnu perspektívu. Kto sa celý život motá len po svojom dvore, nepochopí, že jeho dvor je súčasťou dediny a tá súčasťou sveta…

Na kopci mali vybratí apoštoli s Ježišom mimoriadny zážitok. Vtedy ani poriadne nepochopili, ani neocenili, k čomu to bolo dobré… Veď to čiastočne prespali, a keď Peter konečne otvoril ústa, zmohol sa len na nezmysel. Až neskôr pochopili, že Mojžiš a Eliáš, predstavitelia Zákona a prorokov, osvietení žiarou, vychádzajúcou z Ježiša, symbolizujú naplnenie zmyslu celej minulosti dejín ľudstva i vyvoleného národa v Ježišovi. Až neskôr v Getsemani, keď sa bude Ježiš potiť krvou, až pod jeho krížom, na ktorom bude trpieť, až po zmŕtvychvstaní budú naozaj čerpať zo zážitku, ktorý mali na hore Tábor. A potom vlastne v celej svojej budúcej existencii… Ostanú Ježišovi, lebo s ním pozažívali veľké veci.

Myslím si, že toto je aj pre nás liekom proti nebezpečnému rozdeleniu nášho života. Kráčajme s Ježišom do samoty na tie „kopce“ v našom živote, kam nás chce viesť. Buďme s ním a doprajme si silné zážitky s ním, aby sme v správnej perspektíve vnímali zmysel našej existencie, aby sme správne interpretovali význam toho, čo sa v našom živote deje a aby sme boli pripravení na neočakávané situácie v našom živote, aby sme sa v nich vedeli a vládali zachovať vždy po kresťansky.

Byť Božím nie je jednoduché, nie je to maličkosť. Ale stojí to za to. Tak poďme do toho!