aug 132016
 

Liturgické texty
Audio homília

Zaujíma vás, čo sa deje na olympiáde? Potešila ma správa o prvej zlatej medaile Slovenska – pre vodných slalomárov, bratancov Škantárovcov. Vlastne som mal len chvíľu času medzi inými povinnosťami, keď sme sledovali štart posledných petekárov, ktorí na trati rýchlosť našich už nedokázali prekonať . Chvíľu som si zaspomínal na moju detskú radosť zo športu. Pred očami mám však výzvu Božieho slova z druhého liturgického čítania tejto nedele: „zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v závode, ktorý máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša… ktorý zniesol také protirečenie hriešnikov, aby ste neochabovali a neklesali na duchu“ (por. Hebr 12, 1.3).

Vrátim sa k spomienkam na šport. Keď som počas svetových dní mládeže v Krakove, v rodine, ktorá nás ubytovala, spoznal 12 ročného chlapca, ktorý futbalom priam žije, tiež som sa neubránil spomienkam. Mladý vášnivý poľský fanúšik futbalu ním veľmi žije. Vymenoval všetkých slovenských futbalistov, ktorí za posledné roky prešli poľskou národnou súťažou a niektoré mená som ja ani len nepoznal. Okamžite uviedol ešte aj také podrobnosti, ako je klub odkiaľ hráč prišiel a kam po koľkých rokoch pôsobenia odchádzal. Chápem to. Dobrý príklad niektorých športovcov a nádejné očakávanie toho, čo môžem v živote dosiahnuť, aj u mňa v detstve posilnili radosť, ktorú šport prináša. Objavoval som jeho krásu s chlapcami na našom sídlisku a v čase olympiády som testoval osobné výkony v niektorých olympíjskych disciplínach. V čase detstva sa taký zapálený postoj k životu teda môže budovať aj cez futbal, ako u spomínaného chlapca z Krakova. Vždy bol pripravený hovoriť o tom, čo už o futbale vie, ale aj sa do hry hneď pustiť: a to napríklad v najväčšej popoludňajšej páľave, keď sme v naplnenom programe ešte mali na hru nejaký ten čas. A takto využitý čas nás vždy naplnil pokojom, hoci ho sprevádzala únava.

Zo športu možno naozaj veľa načerpať pre zmyslom naplnený ľudský život a jedna z najdôležiteších vecí je trvalé zameranie sa na cieľ. Nestačí pritom nejaká potucha, že by niečo mohlo stáť za námahu. Musí tu byť neustály osobný zápal.Víťaznú cenou v tomto závodení pre Božiu vec dáva Kristus Ježiš a nejde v ňom o predbiehanie iných, ale o priblíženie sa k nemu samému. Pre toto priblíženie je nevyhnutné Ježiša nie len raz spoznať, ale do poznania jeho osoby neustále znova vstupovať v nových skúškach. Zápal pre vec vychádza zo srdca človeka, aby ho posilňoval aj v čase skúšky a „krstu ohňom“. Ježiš v evanjeliu tejto nedele túži po tom, aby vzplanul oheň a je to práve tento oheň Ducha horiaci v srdciach. Ušľachtilý olympíjsky oheň je iba jeho chabým tieňom. Je to plameň, ktorý neničí, ale buduje a v čase skúšky dáva odvahu. Zvláštnym znakom takto planúceho ohňa je to, že jeho následkom je vyčistenie vo vzťahoch. Prináša schopnosť neochabnúť a neklesať na duchu ani pri nepochopení, ba aj útoku od ľudí naokolo, možno aj od ľudí blízkych a dôležitých. Dáva zvláštne ovocie pokoja, ktorý pretrvá utrpenie tela i duše. Je to pokoj človeka, ktorý má pohľad stále upretý na Ježiša. A pre spojenie s Ježišom v jeho utrpení zostáva v očakávaní víťaznej ceny nekonečného večného života, ktorá mu patrí. Tento pokoj robí z ľudí skutočných víťazov…