apr 022006
 

Rozprával mi jeden priateľ, ako sa mu raz na benzínovej pumpe stala nehoda: šiel nabrať benzín a zabuchol si v aute kľúče. Problém bol otvoriť ho. Boli to však ešte tie staršie typy, tak sa to samozrejme dalo. Trvalo to ale hodnú chvíľku a navyše bolo poriadne zima. Jeden z obsluhujúcich zamestnancov mu pri otváraní asistoval. Keď už bolo po všetkom, obrátil sa na neho s priamou otázkou: – Čo ste vy za človeka? – Prečo sa pýtate? – Za celý ten čas, čo sme otvárali vaše auto, ste ani raz nezahrešlili. – Viete, nemám to vo zvyku. Som veriaci a nechcem urážať Pána Boha. – No máte pravdu. Nemalo by sa to robiť…

Kratučký príbeh, ktorý sa mohol stať v rozličných obmenách už toľkým ľuďom, nám hovorí dôležitú vec. Ľudia si ľudí všímajú a rozmýšľajú nad naším konaním, nad našimi skutkami. A ak nekonáme tuctovo, tak ako všetci, zarazí ich to. V srdciach ľudí aj dnešnej doby je skrytá túžba, ktorá ich  ženie k tomu, aby  hľadali Boha.  Táto túžba sa niekedy mení priamo na otázku, na žiadosť, ktorú dostali aj apoštoli od Grékov, ktorí sa prišli klaňať Bohu do Jeruzalema: Pane, chceli by sme vidieť Ježiša.  Túžba či žiadosť, ktorá je vpísaná v každom srdci, a predsa tak málo počuť túto prosbu v dnešnej dobe. Prečo? Pretože ju treba v ľuďoch vyvolať a zároveň byť pripravení aj ukázať tvár nášho Pána.

Mohli by sme povedať, že jednou z veľkých chýb, ktoré robíme v dnešnej dobe, je to, že dávame odpovede bez toho, aby sa nás ľudia pýtali. Podávame riešenia, ale ľudia ich nepotrebujú. Nevyvolali sme v nich otázku. Nežijeme tak, aby sme ju vyvolali. Je veľmi potrebné, aby ľudia, keď vidia naše skutky, pristúpili k nám, a ako ten zamestnanec benzínovej pumpy položili nám otázku: čo si ty za človeka? Prečo robíš tak ako robíš? A keď táto otázka zaznie, alebo ju aspoň predpokladáme, môžeme ukázať na tvár nášho Boha. Môžeme dať odpoveď. Nie skôr, pretože inak idú naše odpovede do vetra. Nikto ich nepotrebuje.

Istého francúzskeho kňaza – robotníka sa pýtali, či vo svojej práci aj hovorí o Bohu. Nato on odpovedal, že hovorí vždy, keď sa ho pýtajú? Nie je to príliš málo? Znela ďalšia otázka. Odpoveď bola prekvapivá: Myslím, že nie, pretože sa snažím žiť tak, aby sa pýtali…

Pane, chceli by sme vidieť Ježiša. V Jubilejnom roku – pripomína Ján Pavol II. – sa táto prosba duchovne ozývala aj v našich ušiach. A pokračuje: Ako pútnici spred dvetisíc rokov, aj ľudia našich čias, možno nie vždy vedome, prosia dnešných veriacich, aby im nie len „rozprávali“ o Kristovi, ale aby im ho v určitom zmysle slova umožnili „vidieť“. Veď či nie je úlohou Cirkvi odzrkadľovať Kristovo svetlo v každom dejinnom období a umožňovať, aby jeho tvár žiarila aj pred generáciami nového tisícročia?

Ukázať ľuďom tvár nášho Pána. Aj tým, či práve tým, ktorí možno nikdy nevstúpia do jeho chrámu. Dá sa to? Zaiste. Napríklad na benzínovej pumpe pri vyťahovaní kľúčov z auta…