sep 142017
 

Keď som bol ešte mladý kaplán, bol som v Rakúsku. Jeden mladý muž ma mal odviesť autom na jednu akciu. Sadali sme spolu do auta a hoci náš cieľ bol len o niekoľko ulíc ďalej, on hneď, ako nastúpil, zapol si bezpečnostný pás. Urobil som to isté a aby som prelomil mlčanie, spýtal som sa ho: „Á, takže aj u vás policajti kontrolujú zapnuté pásy, ako u nás? Bojíš sa pokuty, čo?“ Veľmi nechápavo sa ma opýtal, ako to myslím… Vysvetlil som mu, že keď si tak poctivo zapína bezpečnostné pásy, hoci sa vezieme len kúsok, robí to zrejme kvôli policajtom, aby nezaplatil pokutu. Jeho odpoveď ma dosť zarazila: „Ale veď ja si nezapínam pásy kvôli policajtom, ale pre moju vlastnú bezpečnosť.“

Uvedomil som si, ako sme rozlične nastavení, akú máme odlišnú mentalitu. My (alebo aspoň teda ja) robíme, alebo nerobíme niečo v prvom rade, aby sme neboli potrestaní, a nie preto, lebo je to správne. Áno, pomáha to isto aj k bezpečnosti, ale keby nado mnou nevisela hrozba trestu, asi by som to nerobil. A takto to robíme v mnohých oblastiach života.

Táto príhoda mi prišla na myseľ, keď som čítal evanjelium nasledujúcej nedele. Tam nájdeme niečo podobné…

Peter sa pýta Ježiša, koľko krát má odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti nemu previní. Použil dosť vysoké číslo. Zrejme trochu preháňal, asi v nádeji, že bude pochválený za citlivosť v tejto otázke. V jeho otázke sa však odzrkadľuje jeho mentalita, taká bežná v kultúre, v ktorej žil. Rabínska tradícia, propagovaná v náboženskej praxi farizejom a zákonníkov, mala rada jasné pravidlá a predpisy. Toto a toto musíš, toto a toto nesmieš, a najlepšie bolo, keď to aj bolo vyjadrené číselne: Toľko krát sa treba pomodliť… A keď všetko toto dodržíš, môžeš byť spokojný, pred Bohom si v poriadku…Žiaľ, túto starozákonnú mentalitu si udržujeme často aj my.  V prijímaní sviatostí, alebo napríklad v modlitbe. Uspokojíme sa s tým, že sa pomodlíme ráno a večer… Povinnosť sme si splnili… Ale medzí tým si koľkokrát na Boha ani nespomenieme. Teoreticky veríme, že on je všadeprítomný… Ale okrem času vyhradeného pre povinnú modlitbu si naňho nespomenieme, nevnímame jeho prítomnosť, nežijeme v neustálom dialógu s ním, žijeme, akoby ho nebolo… Ale povinnosť sme si splnili…

Revolucionár Ježiš však prináša úplne iný postoj, chce zmenu mentality. Nestačí počítať a po siedmom odpustení to už môžeš nechať tak… Odpustenie je dobré, potrebné a tak má byť neustále našim, postojom, ako je to vyjadrené v číslovke 77.

A tu sa dotýkame čohosi kľúčového z evanjeliového posolstva, leby snáď k žiadnej téme sa Ježiš nevracal tak často, ako k odpusteniu. A asi v žiadnej inej otázke on – tolerantný a trpezlivý, nebol taký nekompromisný: „Ak chcete, aby Boh odpustil vám, aj vy musíte zo srdca odpúšťať svojim vinníkom.“

Pokiaľ sa nám nič zlé nestane, v odpúšťaní nevidíme problém. Ale keď sa v živote stretneme s ozajstným zlo, až vtedy pochopíme, že Ježiš nežiadal žiadnu maličkosť. Naopak, v odpúšťaní žiadal veľmi ťažkú vec, niekedy sa nám zdá, že až nemožnú…

Skúsme si teraz zadefinovať, čo je odpustenie a v čom spočíva. Neviem, či ste sa už niekedy na to pozreli takýmto spôsobom, ale odpustenie je vlastne skutok lásky. Je to jedna z najnáročnejších, ale i najväčších foriem lásky. A s odpustením máme niekedy problém preto, že máme problém s láskou. My sme si ju totiž zredukovali len na úroveň emócií, citov. Niekoho mám rád, niekoho nemám. Lebo niekto mi je sympatický, niekto nie je. A s tým veľa nenarobím, je to jednoducho tak. Lenže okrem citov má človek aj rozum a vôľu. A keď niekoho nevládzem mať rád na úrovni emócií, o to viac sa môžem a mám snažiť milovať ho rozumom a vôľou.

A tak je to i pri odpúšťaní. Ak sú emócie ešte príliš zranené, predsa už môžem nastúpiť cestu odpustenia, zapojením svojho rozumu a vôle.

Ako? Zoberme si vôľu… Treba úprimne chcieť. Chcieť, a robiť, čo vládzem. Ak sa ja za toho človeka dokážem úprimne pomodliť, aspoä aby mu Pán Boh osvietil rozum, aby ho obrátil, aby už neubližoval, veď ja mu vlastne od Boha želám dobro. A to je už obrovský krok na ceste k úplnému odpusteniu…

A ako si pomôcť v tomto procese rozumom, to nám ukazuje dnešný evanjeliový príbeh. Určite nám v odpúšťaní pomôže, že aj my sme odkázaní na odpustenie. Veľmi ho potrebujeme. A to, čo nám Boh z čistej lásky (nie preto, že by sme splatili dlh, na to nemáme) odpustil, je oveľa viac, ako previnenia, ktorých sa na nás dopustili ľudia. Kto prijíma odpustenie, bude vládať aj odpúšťať.

Keď som bol ešte študent, bolo to v 90. rokoch, po otvorení hraníc na západ, chceli sme cestovať, spoznávať svet. S kamarátmi sme sa vybrali do Švajčiarska, do vytúžených Álp. Mali sme veľa zvedavosti, elánu, ale málo peňazí. Ale aj tak sme šli. Mali sme adresu jednej Slovenky, čo tam žila už roky a s ktorou sme sa spoznali pri jednej akcii tu na Slovensku. Ujala sa nás, ubytovala nás, starala sa o nás. Keď sme jej potom chceli zaplatiť, odmietla: „Ja vaše peniaze nechcem, nechajte si ich, aj tak nemáte dosť. Keď som ja pred rokmi prišla sem do Švajčiarska s dvoma malými deťmi, mala som to veľmi ťažké. Ale prežili sme to, lebo sa našli dobrí ľudia, ktorí nám nezištne pomohli. Ja som sa im nemala ako odmeniť. Teraz sa mám dobre a pomáham ja vám. A raz si na to spomeňte a pomáhajte aj vy, nech sa dobro síri.“

Silné svedectvo. A plné múdrosti. A hodí sa aj k našej dnešnej téme. Prijímajme odpustenie. A potom odpúšťajme. Nech sa láska šíri. Zapájajme do toho rozum, aj našu vôľu a napokon sa pripoja aj emócie, aby to bolo úplné.

Odpustenie je jeden z najťažších, ale zároveň najväčších prejavov lásky.