V blízkosti starého sedliackeho domu bola studnička s čistou, priezračnou vodou. Kto sa z nej napil, cítil sa ako znovuzrodený. Ľudia ku studničke prichádzali a boli šťastní. Ale ona sa začala obávať o svoju vodu. Ak to takto pôjde ďalej – myslela si – tak o chvíľu zo mňa nič nezostane. A rozhodla sa, že už nedovolí, aby ju všetci využívali, aby z nej ubúdalo. Ľudia tam skutočne prestali chodiť. Po dlhých, dlhých rokoch raz ktosi zablúdil do tohto kúta lesa a studnička bola vyschnutá, jej pramienky sa upchali, pretože z nej nikto nečerpal. Zostala z nej iba prázdna jama…
Človek je stvorený Bohom ako paradox a tajomstvo. Základná otázka, ktorá všetkých ľudí trápi je otázka o ľudskom šťastí. Chcem byť šťastný a preto… a v naháňaní vlastného šťastia si ho vlastne šliapeme. Sami sebe sa stávame prekážkou pri jeho hľadaní. Sami seba musíme vedieť prekročiť, aby sme ho našli. Sme ako studnička, ktorá chce „byť“, bojí sa o seba, nechce sa dať využívať, aby „bola“ a práve vtedy „byť“ prestáva. Presne to isté platí o človekovi. Nechce sa dať využívať, nechce „byť“ pre druhých, aby „bol“ pre seba a práve vtedy prestáva „byť“, začína iba „mať“, stáva sa vlastníkom tých druhých, ale nakoniec zostáva sám, prázdna jama ľudskej samoty a egoizmu a pýchy. Ako vyviaznuť z tejto pasce, ktorá je nastražená každej ľudskej existencii? Ťažká otázka, ale nie neriešiteľná. Náš Pán Ježiš Kristus nám, ako vždy prichádza na pomoc so svojou nekonečnou jednoduchosťou, dáva nám odpoveď a ukazuje cestu: obetovanie. Nie sme na tomto svete pre seba, sme tu pre druhých. Sv. Jozef a Panna Mária hneď ako dostali obrovský, nezaslúžený dar, smerujú do chrámu, aby pripomenuli sebe samým, že ho nechcú vlastniť, nechcú ho mať iba pre seba, že tento dar patrí všetkým, že všetci z neho majú čerpať. A starý múdry Simeon im to svojím chválospevom potvrdí: Už môžem odísť v pokoji, pretože moje oči uvideli tvoju spásu, tvoje svetlo na osvietenie pohanov… Teda nie iba svetlo pre mňa, pre staručkú Annu a zopár ľudí okolo, ale svetlo na osvietenie pohanov, svetlo sveta, prišiel pre všetkých, aby sa rozdával.
Obetovanie, darovanie seba samých, život pre druhých… Viem. Neznie to veľmi príťažlivo nám dnešným ľuďom. Napriek tomu to zostane zákonom ľudského šťastia. Človek nachádza seba samého jedine v sebadarovaní.
Keď sa nám niekedy zasa bude zadať, že sme nešťastní, že život nám akosi uniká pomedzi prsty, že nie sme dosť naplnení, spomeňme si na studničku a na obetovanie Pána. A rozhodnime sa žiť pre druhých. Nič nie je stratené. Z každej suchej jamy ľudského srdca, z každej jamy egoizmu a sebectva môžu ešte tiecť prúdy živej vody…