feb 262006
 

Ako gymnazista som dennodenne chodieval cez železničnú trať, popri stanici. A dennodenne som tam vídal na slepej koľaji jeden odstavený vagón. Keď som mal čas a neponáhľal som sa zo školy domov, vykračoval som si a rozmýšľal nad týmto starým vagónom: ako mu je len dobre. Nikam si nechodí, nikto ho neotravuje, nikto na neho nič nenaloží. Ľudia sa do neho netlačia. Jednoducho – vedel by som si predstaviť takýto parádny život. Na druhej strane nedalo sa nevšimnúť ako pomaličky chátra, ako na ňom začína rásť tráva a ako sa stáva úplne zbytočným. A vtedy som mu prestal závidieť jeho pokoj a jeho slobodu a pomyslel som si: vagóny predstavujú dva spôsoby života. Alebo sa dáš kdesi zapojiť, otvoríš sa ľuďom, budeš voziť v sebe ich radosti a ich starosti, alebo si zvolíš pokoj od všetkých, ale tým sa vlastne odstavuješ na slepú koľaj. Vyber si jednu z týchto možností.

Vďaka Kristovi si môžeme vybrať tú prvú. Žiť pre druhých, voziť tých, ktorí to potrebujú, neuzatvárať sa pred nimi. S tým je ale spojená istá strata slobody tak ako ju ponímajú bežne ľudia: nemôžem si robiť čo chcem, musím byť zapojený. A tu sa dostávame ku paradoxu kresťanstva a vôbec človečenstva. Môžeš si vybrať ako prežiješ svoj život, ale ak ho chceš prežiť s Kristom, tak potom musíš byť zapojený na „jeho lokomotívu“

Človek sa totiž môže skutočne rozhodnúť na ktorej koľaji prežije svoj život, ale ak sa už raz rozhodne, tak potom musí ísť na doraz. Si slobodný, a predsa musíš… V stretnutí s Kristom sa nepripúšťa nijaká polovičatosť, ono je buď totálne, alebo nie je. Nie je prípustné ísť na stretnutie s Kristom a nechávať si pritom otvorené zadné dvierka. Je pravda, že od neho môžem odísť kedy chcem, ale aj to je pravda, že keď sa s ním chcem stretnúť naplno, musím do tohto stretnutia  naplno ísť.

Pán Ježiš to ani nikdy inak nemyslel a pripomína nám to v úryvku evanjelia v ktorom hovorí veľmi jasne: Nik neprišíva na starý odev záplatu  z novej látky a nik nevlieva mladé víno do starých mechov… Nie je teda dovolené ponechať si čosi zo svojho a na to si pridať ako dekoráciu niečo z jeho evanjelia. Nie je dovolené chodiť oblečený v starom rúchu a spraviť si nejakú tú záplatu z nového, aby som bol trochu aj kresťanom aj nekresťanom. Byť trochu, znamená nebyť vôbec. Samozrejme tu sa nemyslí na dokonalosť, ktorá nikdy nespraví chybu, ale je rozdiel chodiť v starom rúchu a chodiť v novom. Áno, aj to nové sa niekedy môže zaprášiť aj znečistiť a treba ho pôstom, modlitbou, pokáním opäť očistiť. Ale je to nové rúcho, ktoré čistím, nie staré.

Aj vagóny, ktoré prevážajú ľudí sa môžu ľahko zašpiniť, aj opravovať ich treba. Dôležité však je, že nestoja na slepej koľaji…