aug 142017
 

Myslím, že všetci registrujeme, ako sa mení náš slovník. Miesto obchodu máme market, miesto zemiakových lupienkov chipsy… Mení sa aj význam slov obrazov, farieb, symbolov. Je to prirodzené. I v náboženskej oblasti. Slovník, ktorý používali náboženské knihy pred 50, či 100 rokmi, už takmer nepoužívame. Mení sa aj biblický slovník. V istom vydaní Biblie, asi z roku 1907 som o apoštoloch čítal, že Ježiš so svojimi súdruhmi išiel…

Počas stáročí sa menil i pohľad na obraz, o ktorom sme počuli v dnešnom prvom čítaní: Žena odetá slnkom.

Väčšina katolíckych veriacich v nej dnes chápe Pannu Máriu. Veď ona porodila syna, vládcu, zažila prenasledovanie, utekala púšťou do Egypta a v našich očiach je v nebeskej sláve, teda odetá slnkom.

Väčšina exegétov, biblických znalcov však tvrdí, že toto znamenie je obrazom Cirkvi, presnejšie Božieho ľudu. Lebo napríklad sv. Augustín hovorí o Starozákonnom Božom ľude, z ktorého sa zrodil novozákonný.

Myslím, žeby sme sa na tento obraz mohli dnes takto pozrieť.

Samotné slovo „znamenie“, ktorým je obraz uvedený, sa nachádza na tomto mieste v Apokalypse 1. krát. Celkovo je použité v druhej polovici knihy Zjavenia 7 krát. Mimochodom v Jánovom evanjeliu sa tiež hovorí o 7 znameniach, ktoré Ježiš nazýva aj „skutky“. Prvým je premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej a posledným vzkriesenie Lazára. Samotné slovo znamenie, grécky semeion, pritom znamená že ide o vec, alebo udalosť, ktorá má zvláštny zmysel, či význam. Znamenie je na nebi. Žena, aj iné, nepriateľské, drak. To znamená, že to, čo sa teraz deje na zemi, boj dobra so zlom, bolo už skôr vybojované a rozhodnuté v nebi. O tom je obraz zápasu Michala a jeho anjelov s drakom a jeho anjelmi, ktorého opis nasleduje hneď po opise záchrany ženy. Pričom záverečné zvolanie dnešného úryvku je v origináli zaradené po zvrhnutí draka na zem, teda jeho prehre v nebi.

Práve tento boj dobra so zlom prežíva prvotná cirkev, ktorá je vystavená mnohým vlnám a formám prenasledovania. Jej adresuje autor knihy svoje slová, lebo ju chce povzbudiť. Mimochodom jednému z prvých prenasledovateľov Cirkvi, Šavlovi na ceste do Damasku Kristus hovorí: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ? Ježiš sa stotožňuje so svojim ľudom, o ktorom hovoríme, že je jeho mystickým telom. Ten Ježiš, o ktorom sme minulú nedeľu čítali v evanjeliu, že mu tvár zažiarila ako slnko. Ak je Kristus hlavou Cirkvi, svojho tela, dnes žiari telo, cirkev je odetá slnkom. Znamená to, že je Božím dielom. Túto myšlienku zdôrazňuje aj to, že stojí na mesiaci, ktorý je symbolom nestálosti. Pričom je v slnku, symbole Boha. Teda stojí vznešene a stálo nad celou pozemskou nestálosťou. Ríše, ktoré ju prenasledujú, padnú, ona je tu stále.

Obraz ženy ako Cirkvi dopĺňa veniec z dvanástich hviezd, ktoré pripomínajú dvanásť kmeňov Izraela, teda starozákonný Boží ľud i dvanásť apoštolov, na ktorých stojí Cirkev, novozákonný Boží ľud. Aj obraz úteku na púšť môže mať starozákonný i novozákonný zmysel. Pripomína útek Izraela z Egypta na púšť, ale aj formy prenasledovania kresťanov, medzi ktoré patrí vytlačenie na púšť sveta, mimo zdrojov obživy a mimo vplyvu na svet. Mimochodom, toto sa splnilo na arménskych kresťanoch, ktorých státisíce pred sto rokmi Turci vyviezli na púšť, kde ich nechali zomrieť smädom.

V samotnom texte však čítame, že Boh jej tam pripravil miesto. A tu nám prichodí na myseľ, že aj keď sme i my dnes mimo vplyvu na spoločnosť, je to naše miesto, kde Boh o nás vie, kde nás chráni, formuje a pripravuje na život v nebi. Lebo o tento cieľ ide. Aj takto môžeme chápať záverečné zvolanie dnešného úryvku o vláde Pomazaného v nebi.

Tým som chcel povedať, že text, ktorý bol pôvodne adresovaný prenasledovaným kresťanom v Rímskej ríši, je aj dnes aktuálny. V koľkých krajinách sveta zúri prenasledovanie Ježišovho, teda Božieho ľudu. V niektorých je konverzia na kresťanstvo tak neprípustná, že ak sa moslim obráti a prijme krst, je synom smrti… Drak čaká, kým žena porodí… A bojuje proti iným z jej potomstva, ako kniha hovorí v závere tejto 12. kapitoly. Tento boj cítime všetci.

Text je však aktuálny i z hľadiska dnešného mariánskeho sviatku. Mária je totiž predobrazom, prototypom Cirkvi:

Ona, ktorá je dcérou Izraela sa stáva matkou Cirkvi, Ježišovho ľudu.

Ona, na ktorú padá toľko špiny, pevne a krásne stojí nad pominuteľnosťou tých, ktorí proti nej broja.

Ona, ktorá bola na zemi nenápadná, je dnes v nebi odetá slávou svojho Syna, ktorý je našim slnkom.

Nuž, časy sa menia. My starší väčšinou hovoríme, že svet sa kazí a nevidíme budúcnosť veľmi ružovo. Možno je to aj preto, že mu už nerozumieme. A možno aj preto, že nerozumieme Božiemu plánu. So svetom i s nami. Pričom ten je jasný: Večné šťastie Kristovej nevesty, cirkvi, teda nás. Veď toto všetko, čo bolo napísané a čo sa deje, je nielen o nás, ale aj pre nás.