nov 022008
 

Nie je to tak dávno čo sme v našej farnosti odprevádzali starenku, ktorá sa dožila pekného veku. Mala deväťdesiat rokov. Poznal som ju už iba ako takú, ktorá s dvoma palicami, horko – ťažko, ale každú nedeľu, prešla z auta do kostola a každý mesiac na svätú spoveď. Potom už nevládla. Štyri mesiace ležala na posteli a sotva dýchala. Dve hodiny pred smrťou som jej mohol ešte udeliť pomazanie nemocných. Potom vydýchla.

Možno si povieme: obyčajný prípad. Takých je dosť veľa. Vďaka Bohu že je to tak. Napriek tomu sa mi zdá dôležité zdôrazniť jednu jej vlastnosť, ktorá už medzi nami začína chýbať. Je to vernosť. Koľko ľudí, ktorí sú oveľa zdravší si povie: načo budem chodiť do božieho chrámu – už nevládzem. A koľko je takých, ktorí sú úplne zdraví a tí už vôbec nemajú čas. Stratila sa vernosť medzi ľuďmi. Vernosť hodnotám, ktoré za to stoja.

Avšak byť verným, to sa oplatí. Príbeh starenky nám to dosvedčuje. Kto verne kráča božími cestami toho Pán v jeho najťažšej hodine neopustí, ale pripraví mu všetky milosti, ktoré bude potrebovať v hodine svojho smrteľného zápasu. Akosi spontánne nám prichádzajú na um slová žalmu: vernosť vyrastie zo zeme a spravodlivosť zhliadne z neba. A my veľmi potrebujeme, aby Pán na nás zhliadol. Osobitne v hodine našej smrti. Je to naša najťažšia a zároveň najdôležitejšia chvíľa. Smrť je čiara, ktorou môžeme všetko čo sme žili a hlásali dôrazne podčiarknuť, ale aj prečiarknuť. Veď Boh a diabol vedú zápas o človeka až do posledných chvíľ jeho pozemského života. Dosvedčuje nám to opis okamihu smrti sv. Martina, ktorý čítame v breviári v deň spomienky na tohto veľkého svätca. Tesne pred svojou smrťou hovorí: Nechajte, nechajte ma bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi. Keď to povedal videl stáť neďaleko seba diabla a hovorí mu: Čo tu stojíš, ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. Mňa prijme Abrahámovo lono. S týmito slovami odovzdal nebu ducha. A my môžeme s údivom konštatovať: Aký obdivuhodný muž! Ani smrti sa nebál, ani žiť neodmietal. Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe.

Najkrajšie na tom všetkom je, že to , čo dokázal v Božej milosti svätý Martin, to dokázala obyčajná starenka na dedine. A tak to v Božej milosti môže dokázať každý jeden z nás. Netreba na to ani špeciálne vzdelanie, ani špeciálne miesta, ani špeciálne metódy. Stačí jedna jediná vec: vernosť spoznanej pravde.

Mesiac november je mesiac keď si osobitne spomíname na našich verných zosnulých. Možno by bolo dobre spomenúť si aj na seba samých, aby sme i my verne zosnuli. To je to najlepšie a najdôležitejšie, čo máme v živote dokázať.