jan 292006
 

Asi každý z nás pozná to malé čarovné vrecúško, ktoré máme vždy poruke, keď potrebujeme narýchlo dostať do seba čosi teplé a nemá to byť iba obyčajná voda. V podstate sa oklameme tak, že tú obyčajnú, prevarenú vodu zafarbíme tým, čo vysypeme z vrecúška a nahovárame si akí sme šikovní kuchári. Najväčší sebaklam je nakoniec v tom, že máme kráľovský pocit, ktorým sa uisťujeme, že sme jedli polievku. (Každý kto jedol polievku akú varia naše mamy, vie o aký obrovský sebaklam ide.)

My sa však neklameme iba v tejto veci. Niektoré sebaklamy sú oveľa vážnejšie a majú strašné následky. Jeden z nich je aj ohlasovanie Božieho slova, ktoré sa tiež môže stať varením a podávaním instantnej polievky. Recept na prípravu takej kázne nemusí byť ani veľmi zložitý: Vezmeme zopár viet z evanjelia, trochu ich premiešame. Potom ich zalejeme horúcou vodou našej nacvičenej rétoriky, necháme päť minút postáť a podávame, samozrejme ak máme komu… Takéto „instantné“ kázne sa síce dajú veľmi rýchlo a bezbolestne pripraviť, ale každý deň nemusia ľuďom chutiť Prečo to hovoríme a ako zistíme, či naše ohlasovanie je iba také „z vrecúška“, alebo ide skutočne do srdca a do života? Myslím, že práve evanjelium štvrtej cezročnej nedele nám tu dáva odpoveď.

V sobotu vošiel Ježiš do synagógy v Kafarnaume a učil. I žasli nad jeho učením, lebo ich učil tak ten čo má moc, a nie ako zákonníci. A práve bol v synagóge človek posadnutý nečistým duchom a ten vykríkol: Čo ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zničiť? Zamyslime sa nad týmito vetami a položme si niekoľko otázok: vari predtým nebol diabol nikdy v synagóge? Vari sa tam nikdy predtým neohlasovalo Božie slovo? Nikdy tam nevyučovali zákonníci? Ale vyučovali. Veď ľudia vedeli porovnať medzi učením nášho Pána a učením zákonníkov a vedeli to veľmi presne. Žasli nad jeho učením, pretože neučil tak ako zákonníci. Keby sme si to preložili do našej úvodnej reči, tak by sme mohli povedať: Ježiš Kristus nepodával „instantné“ učenie. Diabol veľmi rýchlo zbadal, že musí prestať driemať, že tu sa útočí na jeho základné pozície a že tu prestáva frázovanie tých, ktorí brali ohlasovanie v synagóge ako svoju profesionálnu povinnosť. Diabol vie, čoho a koho sa treba báť. A tu by sme mohli nájsť kritérium kvality aj nášho ohlasovania: Ak je v ľuďoch podozrivé ticho, ak nikto neprotestuje, tak potom je zle. Diabol je tam prítomný, ale môže spokojne spať. Nič mu nehrozí. Ak však začne vykrikovať, môžeme byť istý, že sa začína preberať. Božie slovo, totiž, ak ho podávame tak ako máme, má svoju silu a má aj svoj úder. Úder od ktorého sa aj diabol prebudí. Ján Mária Vianney, páter Pio, či Leopold Mandič, by nám vedeli svoje povedať…