sep 222018
 

Verejná mienka a takisto aj názory jednotlivca sú manipulovateľné a manipulované. Je zaujímavé pozorovať, ako sú tí druhí manipulovaní, ako sú ovplyvňovaní… Samozrejme, tí druhí.. pretože JA som nad vecou, JA si viem vybrať, JA viem čítať aj medzi riadkami… A ešte jedna vec je zaujímavá: O tom, že náš názor je ten správny, že sme „nad vecou“, nikým nezmanipulovaní…, o tom sme presvedčení všetci – od vzdelancov, cez chlapov v krčme… všetci. Ale.. je to vôbec možné, zachovať sa imúnne voči manipuláciám, alebo krajšie povedané voči ovplyvňovaniu mienky?

Pretože ide o obrovskú moc a veľké peniaze, odborníci veľmi starostlivo skúmajú, akým spôsobom fungujú mechanizmy ovplyvňovania myslenia ľudí masmédiami.

Jedna zaujímavá teória sa nazýva „agenda seting“. Hovorí nám o tom, že pre ohromne významne pôsobenie na verejnú mienku ani nie je potrebné to, že by nám médiá diktovali, čo si máme myslieť, stačí len to, že nám navodia, o čom máme vôbec rozmýšľať, čo má byť pre nás témou. Keď sa zostavujú správy, aké témy sa vyberú… A v akom poradí sa o tom informuje… To určuje, čo nás má trápiť, o čom sa má diskutovať… A problémy, o ktorých sa nehovorí, akoby ani neexistovali…

S problematikou určovania tém na premýšľanie a diskusiu sa stretneme aj v evanjeliu tejto nedele.

Počuli sme, ako Ježiš nadhadzuje pred svojimi tému budúceho utrpenia, jeho vydania do rúk ľudí, zabitia a následného zmŕtvychvstania. Ježišova „Agenda seting“.

Evanjelista Marek spomína až tri Ježišove predpovede utrpenia. Táto dnešná je druhá v poradí. Prečo až tri krát? V Božom zjavení sú všetky pravdy dôležité a len ako celok vytvárajú nádherný harmonický obraz. Ale aj pri obraze sú niektoré časti dôležitejšie, sú viac v strede a bez nich by bol obraz nepochopiteľným, iné sú viac z okraja. Bohom zjavené pravdy sú všetky dôležité, niektoré sú však ešte dôležitejšie…  V dnešných médiách, novinách a časopisoch, keď sú pre autora niektoré informácie obzvlášť dôležité, zvýrazní ich, podčiarkne, alebo inak graficky zvýrazní… V časoch písania evanjelia ešte takéto spôsoby neexistovali (veď nepoznali ani interpunkciu…), preto jeden zo spôsobov zdôraznenia dôležitosti nejakej myšlienky bolo nechať ju viackrát zaznieť.

Ježiš však vo svojom „agenda seting“ nebol moc úspešný. Pri prvej predpovedi utrpenia sa stretol s otvoreným odporom, reprezentovaným apoštolom Petrom, ktorý vyjadril, že sa to nezhoduje s jeho predstavami o mesiášovi. Teraz, pri druhej predpovedi, už neprichádza odpor. Ale je tu čosi možno ešte horšie. Predstieraná hluchota a nemota. Asi nie je náhoda, že práve s hluchým a nemým duchom to mal Ježiš poriadne rozrobené.

Prečo sa nepýtajú? Evanjelista hovorí, že nerozumeli, čo to znamená a opýtať sa ho báli. Prečo? O tom by sme mohli špekulovať, a myslím, že by sme aj mali, aplikujúc tieto slová na naše životné situácie, kedy nerozumieme, nezaujíma nás, čo sa nám hovorí, nechceme sa pýtať (možno aby sme sa veľa nedozvedeli,  lebo by z toho pre nás veľa vyplynulo…), mlčíme…

Kdesi som počul peknú a múdru vetu: Univerzum neznáša prázdnotu a kde sa vyskytne, tak je hneď aj tendencia toto prázdno nejako vyplniť. Apoštoli neprijali Ježišom navrhovanú tému, tak si zvolili inú, ktoré im bola bližšia: „Kto z nich je väčší?“ Pochopiteľné, vieme sa vcítiť do ich myslenia. Veď každý z nás túži niečim byť, niečo znamenať… A v ich prípade to mohlo byť aj dosť nábožné premýšľanie: veď uverili v Ježiša ako v nového Mesiáša, verili v jeho víťazstvo… A po víťazstve príde teda, ako je to obvyklé, k novému rozdávaniu kariet, k deleniu moci. A ja predsa niečo znamenám, mám nárok! Veď som najstarší, veď som najdlhšie s Ježišom, veď som najviac investoval… Každý z nás si potrebuje niečo dokazovať, o niečom sa presviedčať, pokiaľ úplne neuveríme, že sme Bohom naozaj milovaní, zadarmo, len tak…

Stačí trochu empatie a uznáme, že napĺňanie ich ambícií bolo pre apoštolov  oveľa príťažlivejšou a bezprostrednejšou témou ako tá téma, s ktorou prišiel Ježiš. Koľkokrát máme my kňazi ten problém že témy, ktoré my ponúkame našim ľuďom, najmä mladým, sú pre nich málo lákavé, málo zaujímavé. Ale aj nás samých Božie veci tak nenadchýnajú a nezaujímajú, ako mnohé iné veci… Kde je problém? Robíme my niečo zle, alebo je Božie slovo naozaj tak fádne a slabé?

Nedávno som bol na obede. Naši kuchári varia vynikajúco, ale aj v najlepšej kuchyni sa stane, že sa občas čosi nie celkom podarí. Jednoducho, polievka bola dosť veľmi presolená… Snažil som sa to brať pozitívne, veď je milé, že nie len ja robím chyby a pokorne a pokojne som tú polievku zjedol… Ako druhý chod sme mali maďarský guláš. Rozprávkový pohľad, ako sa z knedlíkov parilo, šťavnato vyzerajúce dosť veľké kúsky čistého hovädzieho mäsa, nádherná tmavá farba, stopy po paprike a paradajkách, no rozprávka. Ale aké sklamanie… Keď som okoštoval, guláš bol bez chuti.

Presolená polievka ma urobila neschopným vychutnať si guláš, ktorý inak mohol byť skvelý.

A čosi podobné zažívame, ak sa prejedáme vecami tohto sveta, tými zlými, alebo aj tými nie zlými ale nad mieru…. potom to Božie nie je až tak atraktívne, chutné…

K modlitbe moderného človeka patrí aj ranné rozjímanie, rozmýšľanie nad Božím slovom. Takto sa človek vedome napĺňa tým Božím, dovoľuje, aby Boh bol ten, kto udáva témy, o čom máme rozmýšľať, čo má byť pre nás dôležité, akými Božie „agenda seting“. A kto je plný toho dobrého, nepotrebuje to iné.

Evanjelium potom pokračuje, ako prišli do Kafarnauma do domu. Zrejme do toho istého, v ktorom Ježiš uzdravil Petrovu svokru, a táto im bola potom schopná poslúžiť. Teraz bolo potrebné nové takéto uzdravenie. „O čom ste sa rozprávali cestou“ Pýta sa ich to nie preto, že by nevedel, ale preto, aby si sami uvedomili, čo bolo zlé.

Súčasťou modernej spirituality je pravidelné večerné spytovanie svedomia. Bolo by zaujímavé si každý večer nechať položiť otázku: O čom si hovoril cez deň? Veď z plnosti srdca hovoria ústa, hovorí Sväté Písmo. Ráno nám Božie Slovo určilo tému. A čomu sme naozaj žili? O čo sme sa snažili? Čo nás zamestnávalo? Taká bola realita o nás. A je tu možnosť napriek nie ideálnej realite urobiť krok k náprave… Ježiš vyjdúc z aktuálnej situácie im do nej priniesol svetlo. Dal im vysvetlenie, poučenie: Že byť naozaj veľkým znamená slúžiť, že medzi nami to nemá byť ako napríklad vo firme, kde je veľký ten, kto má moc rozhodovať a rozkazovať, ale skôr ako v rodine, kde sú naozaj veľkými nie deti, ktoré sú chránené a obsluhované, ale rodičia, ktorí chránia a slúžia. A prijímanie je cestou k Bohu, prijať dieťa, z ktorého nemám ani prestíž, ani zisk, a v tomto nezištnom a sebadarujúcom prijímaní dieťaťa je skoby sviatosť, kde prijímam Boha.

Na začiatku našej dnešnej úvahy sme si povedali, že zrejme nie je možné byť autonómny a nebyť ovplyvňovaný v názoroch. Skúsme teda zakončiť pozvaním, že je to milujúci Boh, ktorý nás pozýva, aby sme sa vedome nechali ovplyvňovať ním. Aj dobrou modlitbou s ranným rozjímaním nad Božím Slovom a večerným spytovaním svedomia.