apr 122009
 

Milí bratia a sestry,
Každý z nás rozdeľuje ľudí do viacerých skupín – príbuzní (rodina), priatelia, kamaráti, známi, ľudia, ktorých poznáme z videnia a nakoniec obrovské množstvo tých, ktorých vôbec nepoznáme a nikdy s nimi neprídeme do styku. Každý má pritom u nás iný stupeň dôvery, nie každému sme schopní povedať všetko o sebe a to je nakoniec aj dobre. Je v nás určitá nedôverčivosť. Ba aj sám Pán Ježiš na ktoromsi mieste v evanjeliu hovorí: „Buďte jednoduchí ako holubice a opatrní ako hady.“ Opatrnosť patrí do života, aj do vzťahov, lebo vieme, že sa to môže veľmi ľahko zneužiť. Lenže ak chceme, aby sme mali nejaký skutočný, priateľský vzťah, treba na ňom aj pracovať, treba postupne prekonávať nedôverčivosť. Vzťah sa dobrým sám od seba nestane, my ho musíme robiť dobrým. Niekedy to stojí aj veľkú námahu – odpustenie, pomoc, povzbudenie, vypočutie, udržanie tajomstva atď. Avšak ten, kto takýto vzťah má, vie veľmi dobre, že sa to všetko oplatí.

Nejako tak podobne je to aj vo vzťahu k Bohu. Bolo to tak v prípade Petra, Jána a ostatných apoštolov. Keby sme si zrekonštruovali informácie, ktoré nám dávajú jednotliví evanjelisti, tak by sme pekne videli, ako sa ten ich vzťah k Ježišovi vyvíjal, ako na ňom pracovali. Neboli bez chyby. Lukáš píše, že keď im prišli ženy oznámiť, že hrob je prázdny, najprv im neverili, ba mysleli si, že sa pomiatli. V jednom filme to bolo podarene vyjadrené – Peter hodil rukou so slovami „ženské táraniny“. No napriek tomu si to rozmysleli a vzápätí sa predsa len rozbehli smerom k hrobu. Keď sa presvedčili, že je prázdny a keď videli, že nie je vykradnutý, ale všetko je vzorne poskladané a uložené, uverili. Vo vzťahoch treba niekedy aj opustiť či zmeniť svojské názory kvôli lepším a objektívnejším, treba hľadať pravdu. Nesprávne je zotrvať v nesprávnom presvedčení…

V zápase futbalovej ligy sa raz odohral zaujímavý príbeh. Roy Riegels si poplietol strany a v zápale hry zrazu vyštartoval s loptou proti vlastnej bránke. Kričali na neho, aby sa spamätal, ale on akoby nevnímal a strelil vlastný gól. V prestávke medzi polčasmi bol veľmi sklamaný a smutný, že sa to stalo. Keď prišiel k nim tréner, ani sa neodvážil na neho pozrieť, len si hlavu držal v dlaniach. Keď časomerač ohlásil zostávajúce tri minúty do začiatku druhého polčasu, tréner oznámil: pôjdete hrať v rovnakom zložení ako prvý polčas. Všetci okrem Roya vstali a išli von. Tréner sa pozrel na Roya a povedal: Ty si nepočul? Rovnaké zloženie, čiže aj ty! Roy zdvihol hlavu. Po tvári mu stekali slzy a vravel: Tréner, ja nemôžem. Zničil som teba, dobré meno školy a aj sám seba. Nemôžem sa ani ukázať na ihrisku. Tréner mu položil ruku na plece a povedal: Roy, ešte je len polčas. Vstaň a choď hrať.“ Roy sa teda zdvihol a šiel. V druhom polčase videli fanúšikovia úžasný zápas, Roy sa prekonával, jeho mužstvo sa vzchopilo a vyhralo.

Bratia a sestry, každému z nás sa v živote stalo, že stál na mieste alebo dokonca bežal opačným smerom. Je však ešte len polčas. Stále máme šancu rozbehnúť sa tým smerom ako Peter a Ján. Smerom k zmŕtvychvstalému Ježišovi. Presvedčme sa, že to nie sú len ženské táraniny.