aug 202016
 

Liturgické texty
Audio homília

Viackrát som už počul kritiku, že my kňazi pri kázňach radi hromžíme, že ľudia nechodia do kostola, robíme to však nemúdro, lebo to hovoríme ľuďom, ktorí do kostola prišli. A tak sa môžeme tešiť z veľkej aktuálnosti dnešného evanjelia, ktoré sa prihovára priamo nám, ktorí pravidelne do kostola prichádzame. Veď ľudia z podobenstva, ktorí prepadli pri tej záverečnej a najdôležitejšej skúške, odohrávajúcej sa pred nebeskou bránou, uvádzajú na svoju obranu argument: „Jedli sme s tebou a pili a u nás si učil.“ My sa tiež zúčastňujeme eucharistickej hostiny, jeme a pijeme s Pánom a u nás učí – každú nedeľu počúvame jeho slová. A buďme úprimní, tiež sa spoliehame na to, že by nám to malo pri poslednom súde pomôcť. Ale… bude to v našom konkrétnom prípade stačiť?

Obhajobná reč vylúčených je pekná, niečo podstatné v nej však chýba. Odvolávajú sa na čas, strávený s Ježišom, a to je isto dobre. Ale vôbec nespomínajú skutky lásky k blížnemu. Nábožnosť je dôležitá, je však len prostriedkom na dosahovanie cieľa… Cieľom, o ktorý ide, je láska.

Ľudia z podobenstva počujú rozsudok: „Nepoznám vás, odíďte odo mňa všetci, čo páchate neprávosť.“ A aj v tomto by sme mohli nájsť falošnú útechu, ak sa vo svojom živote snažíme vyhýbať hriechom, hlavne tým „ťažkým“, „smrteľným“. Pozor však, robiť zlo – hrešiť sa dá nielen myšlienkami, slovami a skutkami, ale aj zanedbávaním dobrého. A hlavne toto tak často a tak veľmi podceňujeme. Robíme málo dobra, alebo ho robíme len keď na to máme náladu, alebo keď z toho máme prospech (nech už je tým prospechom čokoľvek: výhoda, pochvala, dobrý pocit zo seba samého).

Pozor, zanedbávanie dobra nie je maličkosť! Nie je maličkosťou, ak cez nás nie je svet krajší a lepší. Veď práve my, veriaci, máme byť tým chrámom Ducha svätého, v ktorom Boh zvláštnym spôsobom prebýva a koná tu vo svete. On nás chce používať ako vlastný nástroj na svoje dielo lásky. A ak sme nepoužiteľní, svet trpí. A to ozaj nie je maličkosťou.

Spomínam si na jednu spoveď, ktorú som kedysi absolvoval. Ako skutok kajúcnosti mi ten zaujímavý kňaz určil, že sa jeden deň mám mimoriadne sústrediť a urobiť v ten deň čím viac dobrých skutkov, zvlášť sa mám zamerať na tie príležitosti na dobré skutky, ktoré by som si bežne ani nevšimol. Snažil som sa čím horlivejšie tento kajúci skutok vykonať a na konci dňa som s veľkým prekvapením musel skonštatovať, ako veľmi veľa príležitostí k dobru mi denne unikne pomedzi prsty bez toho, že by som si ich vôbec všimol. Uzavrel som to tým, že takáto sústredenosť a zameranosť na dobro by mala byť nielen ovocím pokánia jednej spovede, ale serióznym programom na celý život. A hoci je nám blízke robiť dobro len vtedy, keď na to máme chuť, alebo keď z toho niečo máme, a veľká väčšina ľudí okolo nás túto mentalitu má, je to tá široká brána, ktorou sa púšťajú všetci. Byť ale užitočným a účinným nástrojom v rukách milujúceho Boha je tá síce úzka, ale zato spoľahlivá brána.

Kiež by sme raz mohli pri záverečnej skúške nášho života povedať: „Jedli sme s tebou a pili a u nás si učil. A toľko dobra si cez nás slabých a nehodných v tomto svete dokázal urobiť.“

c514