feb 022017
 

Keď si kúpite v lekárni nejaký výživový doplnok, obyčajne je na obale, alebo na pribalenom letáku výrazne napísané upozornenie: „Pozor, prípravok nie je náhradou plnohodnotnej stravy!“ Hoci je výživový doplnok dobrý, niekedy potrebný, predsa nie je potravinou na bežné stravovanie. Tak je to aj s pochutinami, ktoré používame pri príprave jedál. Sú chutné, užitočné, predsa však sú len pochutinami. Takou je aj soľ. Chutí nám. Potrebujeme ju. Uvedomíme si ju, len keď jej je primálo, alebo priveľa v jedle. Nie je však potravinou, ktorú by bolo možné jesť len tak samu a nasýtiť sa z nej.

Je zaujímavé, že na opísanie miesta svojich učeníkov vo svete si Pán Ježiš vybral práve tento obraz: „Vy ste soľ zeme…“ Práve táto pochutina najlepšie vystihuje úlohu kresťanov v ľudskej spoločnosti.

Soľ je potrebná, konzumuje sa, nie je však samostatnou potravinou. Tak aj kresťanstvo je mysliteľné len ako prítomné v nejakej  ľudskej kultúre, nie je však kultúrou. Chcieť pochopiť kresťanstvo „čisté“, bez zasadenia do kultúrneho kontextu by bolo ako vyskúšať izolovať nejaké dieťa od spoločnosti a nechať ho vyrásť bez kontaktu s inými ľuďmi a chcieť pozorovať, akou rečou by hovorilo. Nijakou…

To, že kresťanstvo je vždy viazané na nejakú kultúru možno to vidieť aj v dejinnom procese Božieho Zjavenia – teda pri samotnom vzniku kresťanstva. Boží Syn sa stal človekom v konkrétnom čase, v konkrétnej kultúre, v istej krajine, v istom národe, vo svojej rodine. Svojim životom – slovami aj skutkami zjavoval Boha, jeho Slovo. Tá vtedajšia kultúra je nám dnes už vzdialená – i časovo, i jazykovo, i kultúrne. Je náročnou a veľmi odbornou činnosťou exegétov, ktorí sa zaoberajú štúdiom Svätého Písma, odhaliť a interpretovať, čo presne znamenalo a ako bolo myslené Božie Slovo v jazyku kultúry, v ktorej bolo zapísané. A úlohou kazateľov, ktorí ohlasujú toto Slovo dnes je preložiť ho do dnešných slov a do situácie dnešnej kultúry.

Toto osadenie evanjelia do niektorej kultúry sa odborne nazýva inkulturácia. Evanjelium nie je viazané len na jednu kultúru a môže a má byť všade doma.

Niekedy to môže prinášať problémy a nedorozumenia. Je dosť prirodzené, že každý sa snažíme považovať ten svoj spôsob videnia sveta a aj prežívania viery ako ten správny, niekedy dokonca ako jediný správny. A ak by niekto mal iný pohľad, už je nám to podozrivé. Všimnite si, náš terajší pápež František je prvý v modernej histórii Cirkvi, ktorý nepochádza z európskej časti univerzálnej Cirkvi. Zákonite má niektoré svojou kultúrou podmienené pohľady na realitu, ktoré sú trochu odlišné ako tie, na ktoré sme zvyknutí. A koľko nepochopenia, nedôvery a podozrievania to vzbudilo u časti európskych veriacich…

Pred časom som istý čas slúžil ako kňaz v jednej farnosti v talianskej Umbrii. Po niekoľkých mesiacoch som sa stretol s miestnym arcibiskupom a ten sa veľmi zaujímal, ako ja vidím situáciu tej farnosti, ako ich ja ako cudzinec hodnotím… Povedal som mu o svojom prekvapení, s ktorým vnímam, že celá ich kultúra je preniknutá kresťanstvom, dokonca aj folklór. Ale zdá sa mi,  že čo sa týka viery, tak to často len pri tom folklóre aj ostáva… Napríklad, keď sa usporiada nejaká procesia, (procesie oni veľmi obľubujú), alebo nejaké náboženské divadlo, tak sú tam prítomní skoro všetci obyvatelia… Ale na omšu, ktorá je predtým, na tú príde len hŕstka ľudí. Divadielka, ktoré hovoria o Bohu, tie áno, sviatosti však, v ktorých Boh naozaj pôsobí, o tie je len malý záujem. A tak som mu povedal môj názor: „Viete, pán arcibiskup, mne sa zdá, že Umbria už nie je naozaj kresťanská.“ A on sa zamyslel a s úsmevom mi povedal: „A vy si myslíte, že takou už niekedy bola?“ Taliani sa smejú, že z Umbrie pochádza najviac svätcov na kilometer štvorcový, ale vždy tam bolo aj najviac komunistov… To, čo my teraz s odstupom času vidíme ako kresťanskú minulosť, v skutočnosti bolo len zápasom o pokresťančenie vtedajšej kultúry. Niekedy sa im darilo viac, niekedy menej. No a takej úlohe bude čeliť Cirkev vo všetkých časoch a vo všetkých kultúrach až do skončenia sveta.

Nám nepomôže snívať o starých dobrých časoch a chcieť zakonzervovať aspoň to málo, čo ešte z minulosti ostalo… Nie je produktívne ani lamentovať a nadávať na našu „bezbožnú“ súčasnosť. Doba, v ktorej žijeme je naša. Aj táto kultúra je naša, inú nemáme a je pre nás osobnou výzvou preložiť evanjelium do súčasného jazyka a učiť sa ním evanjelizovať našu realitu… My nemôžeme ujsť zo sveta, vytvoriť si akýsi paralelný svet… to by bolo sektárske, nie evanjeliové.

Je dobré vnímať, v akej dobe to vlastne žijeme. Náš čas, naša kultúra je charakteristická rýchlym vývojom a zmenami, ktoré tento rýchly vývoj prináša. Vo všetkých oblastiach… Všimnite si, ako rýchlo sa vyvíja technika a aké zmeny to spôsobuje… Nie je to až tak dávno, čo bolo vo svete dosť ticha, v ktorom človek mohol viesť dialóg so svojim Bohom. Dnes je toho ticha okolo nás tak málo a  ak ho človek chce, musí ho vyhľadávať. Kedysi keď človek chcel hudbu, musel sám spievať. Chcel zábavu, musel stretnúť človeka… Dnes nám všetko nahrádza technika, komunikácia sa mení, stále viac unikáme do virtuálnej reality…

Ale viete, ako je to v prírode… Keď príde zmena, všetko sa tej zmene musí prispôsobiť a postupne znova nastane rovnováha. Dnes sú však tie zmeny príliš rýchle a zásadné, tak že sa mi až zdá, že sa nestíhame prispôsobovať a  máme z toho veľa problémov: civilizačné choroby, plné čakárne u psychológov a psychiatrov, nešťastných ľudí…

Takáto je naša doba, toto je naša kultúra… Ale inú nemáme.

My sme povolaní žiť teraz a teraz uskutočňovať Božie Slovo, teraz inkulturovať evanjelium do našej reality, povolaní sme teraz byť soľou našej zeme. A keďže je naša súčasnosť charakterizovaná rýchlymi zmenami, aj my musíme byť vo svojej viere hlbokí, dynamickí a šikovní.

Zdá sa nám, že svet nemá záujem o to, čo ponúkame? Zakončím citátom, ktorý sa mi páči: „Keby sme boli slanší, aj svet by bol smädnejší.“ (David Duplise)